Ohh...

Vysvetlenie je na rade...

Celou svojou vahou som sa oňho oprela.Milovala som ten pocit. Dokonca som si ani neuvedomila ,že prirážam proti jeho ruke. Nemohla som si ale nevšimnúť ako si moje vzdychy užíval. Sám občas pootvoril ústa a usmial sa. Druhou rukou si zobral moju tvár a vrhol sa na moje pery. Obaja sme cítili to isté. Obrovskú túžbu po tom druhom.Vytiahol prst a vyzdvihol si ma do vzduchu. Obmotala som nohy okolo jeho pása.
Čakala som len na ten úžasný pocit ,ktorý mal následovať. Sebastian si stiahol boxerky a vrhol sa na môj krk.
Keď v tom. "Pane je tu Váš otec."Ozval sa Michael spoza dverí. Úplne som sčervenela a zoskočila zo Sebastiana.
Ten zovrel päsť a silno buchol do sprchového kúta. Obliekol si naspäť mokré boxerky a vyšiel von. Ja som nemala odvahu sa ani pohnúť. Cítila som sa trápne a všetka ta vášeň vyprchala.
Jeho otec? O ňom počujem prvýkrát.
Keď obaja odišli z kúpelne rýchle som na seba hodila uterák a osušila sa.
Obliekla som si oblečenie a vyšla von.
V tom som sa zarazila pri pohľade na tých dvoch. Sebastian stal so založenými rukami oproti nemu. Boli si naozaj veľmi podobný. Až na ich farbu očí ktorá bola odlišná.
"Oh. To si ty ktorú som zavrel do pivnice."Ozval sa ku mne jeho otec. Čože? Prekvapene som naňho pozerala. "Nechápem ale prečo ťa tu drží. Mal ťa tam nechať."Dodal. Mne zovrelo hruď."Čo prosím?"Vypadlo zo mňa. Dúfala som ,že je to iba hlúpy pokus o vtip ale podľa jeho výrazu to tak nebolo. "Choď do svojej izby."Povedal Sebastian s vážným zamračeným výrazom.
"Ale Sebastian. Je to slobodná osoba. Ak chce ,nech tu ostane."Skočil mu do toho jeho otec s falošným úsmevom na tvári. "Radšej pôjdem."Oznámila som a odišla. Očividne ma tam jeho otec nechce. Nechápem čo proti mne má. Nikdy som mu nič neurobila... Čiže to on mohol za tu pivnicu. Ja som príčinou ich hádky.
Otočila som sa na päte a vrátila sa naspät do miestnosti. Obaja na mňa prekvapene pozreli. Popravde som to nečakala ani ja. Poslednú dobu sa nespoznávam. "Bola by som najradšej ak by ste ma už konečne pustili domov."Založila som ruky na prsiach a nahodila ten najviac vážny výraz.
Sebastian si povzdychol a jeho otec si ma premeriaval pohľadom.
"Zabili by ťa. Čo nechápeš na tom ,že sa do teba môj syn zamiloval? To si až taka blbá?"
Prehltla som slinu pre obranu svojej osobnosti ale predbehol ma."Zostaneš tu ešte dlho. Mala by si si vážiť ,že môj syn! Budúci dedič mojej firmy sa stará o dievča ako si Ty! Tak už prestaň fňukať ako dieťa."Hovoril to dosť rázne. Strašne ma začala tlačiť pri hrudi. Nedokázala som mu na to povedať absolútne nič. "Otec.."Začal Sebastian s kľudným hlasom. "Tiež nemám právo ju tu držať."Obránil ma hoci nemusel.
"Ale sám dobre vieš ,že máš kopu nepriateľov.Tak ako aj to dievča na tom výlete."

"Ona išla po Dominike."

Jeho otec iba prikývol. Nebudem sa tváriť akoby som o tom nevedela. Len som si asi až teraz uvedomila pravdu.
"Dokedy tu teda mám zostať?"

"Dokedy ich všetkých nezabijem."Odpovedal jednoducho.
Zatriaslo ma. Zabiť ich? "T-To snáď nemyslíš vážne..."Zakoktala som sa. Začínalo mi hruď zovierať ešte viac."Musím.Inak oni zabijú nás."

"Prečo vlastne? Čo si im urobil?"Nevedela som sa pohnúť. Len myšlienka na to ,že niekomu zoberie život. Kvôli mne.. Mojej ochrane.
"Prebral som im kšefty."Mykol ramenami. To to pre neho nič neznamená? Hovorí to akoby boli Nič.
"Iba preto?"

"Kšefty sú peniaze. Bez kšeftov niesu peniaze."Vysvetlil mi jeho otec. Ale aj tak sa mi hnusilo ,že kvôli peniazom sú schopní si navzájom zobrať život. To ako vtedy zabil to dievča pre mňa bolo otrasné a keď si uvedomím ,že to bolo kvôli mne. A preňho to nebola jeho prvá vražda. O bože.. Asi sa z toho všetkého pozvraciam. "Odchádzam..."Toto bolo jediné na čo som sa zmohla a odišla som do svojej izby. Ocitla som sa v kruhu násilia.. Kde jedine riešenie bolo zabitie. Preboha. Ak to všetko robí iba pre peniaze a moc... Zhnusil sa mi ešte viac.. Nechápem ako niekto dokáže milovať a nenávidieť zároveň. Nieje zlá osoba... Ale činy ktoré robí sú zlé a neodpustitelné. Možno som až príliš empatická keď som sa vcítila do jeho kože. Mala som pocit akoby som na seba zobrala vinu každého koho zabil. Aj preňho to muselo byť odporné. Žije s tým každý jeden deň. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Začínalo sa mi dýchať horšie a horšie.. Nemám na výber. Musím to zvládnuť.