Ohh...

Ďalší deň...

Ležala som v posteli a pozerala na strop. Zobudila som sa príliš skoro.Povzdychla som si a viac sa zababušila do príjemneho paplóna.Hlavou mi behalo kopu myšlienok a otázok.Najviac ma ale zaujímalo čo teraz robia moji rodičia.Musia byť strachom bez seba. Ich dcéra je niekde ďaleko od nich a oni nemajú žiadnu možnosť sa s ňou spojiť.
Vydýchla som... Taktiež je pravda ,že neviem celý príbeh iba ten z môjho pohľadu.Veľa veci som si musela podomýšlať.Je ku mne odmeraný hoci ma obial a snažils sa utíšiť.
V tom vošiel do mojej izby. Hoci bola v izbe tma bolo mi hneď jasné ,že to bol on.
"Domi?"Povedal moje meno a sadol si na okraj moje postele."Čo potrebuješ?"Prehovorila som viac menej bez emocií.
Ľahol si vedľa mňa a silno ma obial.Nečakala som to a vôbec nerozumiem tomu čo urobil.
"Cítiš sa už lepšie?"

"Dokedy nebudem doma ,nikdy mi nebude lepšie"Hovorila som potichu a bola ku nemu odmeraná."Nemôžeš sa vrátiť."Oznámil mi niečo čo som už dávno vedela. "Prečo?"
"To by si nepochopila..."Začal ale ja som ho ihneď prerušila."Nespoznávam ťa. Absolutne. Ani neviem kto si.'

"Stále som to ja.."Odpovedal. Všimla som si ako sa tváril.Jeho oči sa leskli. Azda snáď nechcel plakať. Pochybujem žeby niekto ako On dokázal niečo také.
"Neverím ti."Prehltla som a snažila sa zadržať slzy ja.. Nemôžem pred ním už plakať.
Avšak niekedy sú pocity silnejšia a jedna malá slza skĺza po mojom líci.
"Prídem až zajtra.Ak niečo budeš potrebovať Michael ti to dá."Postavil sa z mojej postele.Moje slová ho ranili.Lenže nemôže odomňa očakávať milé správanie keď mi ublížil.Veľmi mi ublížil. Netuším či existuje niečo čo by dokázalo odmäkkčiť moje srdce.
"Jediné čo potrebujem je ísť domov.."

"Pre svoje dobro. Na domov zabudni."A s týmito slovami odišiel z izby. Aké moje dobro? Teraz sa už zrazu zaujíma o to čo je pre mňa dobré?
Ani nahodou!
"Sebastian!"Zavrčala som a rozbehla sa za ním. Intuitivne som našla jeho skur*enu izbu a roztvorila dvere.
"Už ma to vôbec nebaví! Tvoje tajnoskárske správanie! Si obyčajný ko*ot ktorý ma tu drží proti mojej vôli! Kam zmizli tvoje sladučké slová? O tom ako ma veľmi miluješ. Že pre mňa urobíš čokolvek. Ako si ma po nociach držal v naručí! To všetko už pre teba nič neznamená?! Jeb*š mi na hlavu! Nechal si ma v nejakej odpornej smradľavej pivnici.!!! Niekoľko týždňov si na mňa z vysoka sral!!! A teraz zo seba robíš princa ktorý ma zachránil?! Ty si ma tam dostal! Nenavidím ťa!!!"Kričala som na plné hrdlo a do očí sa mi z hnevu natlačili slzy. Teraz už vedel o všetkých mojich pocitoch.
On sa na mňa pozeral nemou tvárou. Pomalým krokom sa dostal ku dverám kde som už len počula zámok. Čo?
"Hej! Rozprávam sa s tebou!"Podpichla som do neho čo bola chyba. Silno ma chytil za zápästie a stiahol na postel. Nevidela som mu ani poriadne do tváre kvôli tme. Prehltla som a chcela sa opäť postaviť na nohy. Čo mi samozrejme nedovolil. Stiahol si zo seba tričko a zvalil sa na mňa celou svojou váhou. "Sebastian! Pusti ma! Prosím ťa! Na táketo veci nemám náladu!"Vrčala som a hnev vo mne stúpal."Nie. Bola chyba prísť sem.Maličká"
Po jeho slovách som sa trochu aj zľakla.. ale veď.. On by mi nikdy neublížil. V tom priložil svoje pery na tie moje. Kvôli jednému bozku som mala všetko pomiešané. Nie.. Snažila som sa vytrhnúť z jeho spárov.Nedarilo sa mi. Jeho váha ma držala pod ním a jeho ruky pevne zvierali moju tvár.
Strácala som dych a on v bozkávaní pokračoval. Bol drsnejší a jeho spravanie nadmieru neprijemné.
Od mojich pier sa presunul na môj krk. Kde okrem vlhkých odtlačkov zanechal cucfleky. "Prestaň.."Povedala som a ďalšia slza opustila moje oči.
Zdvihol hlavu od môjho krku a pozrel sa mi do očí. Nevedela som z nich nič vyčítam. "Milujem ťa."Šepol tým najsladším hlasom aký som uňho nikdy nemala šancu počuť.
V okamihu zo mňa strhol moje tričko aj s nohavicami. Pretočil si ma na brucho . Nemala som možnosť sa nijak brániť. Moje pocity boli rozpoložené.. Na jednu stranu som ho nenávidela a priala som si byť doma. Na tú druhú som to chcela. Už len nad tou myšlienkou mi prišlo zle zo samej seba. Všetko sa dialo rýchlo. Zovrela som bielizeň pod rukami . Prstami ma začal pomaličky dráždiť a perami mi vytvárať ďalšie cucfleky na krku. Nemohla som si to priznať. Nebolo to dobré. Nesmiem."Prestaň!!"Zakričala som ale v tom mi rukou zakryl ústa.
Bože tak veľmi som to nechcela a zároveň  chcela. Strhol zo mňa aj nohavičky a vtedy som ucítila veľmi známi pocit. Zastonala som. Chvíľu mi trvalo než som si na neho opäť zvykla. Vzdychal a svojou váhou bol stále natlačený na mne. Silno som zovierala bielizeň pod sebou. Nemohla som si pripustiť ,že sa mi to páčilo. Bolo to od neho odporné. Nemala som sem chodiť. Svoje vzdychy som sa silou mocou snažila udržať.
Bohužial on dobre vedel ako na mňa...
"Ahh..."