Ohh...

Domček

Sedeli sme už v lietadle a ja som pozerala z okna. Svet sa zdal byť tak maličký. Podoprela som si hlavu rukou. "Dúfam, že si neklamal.. Aká vlastne je? Prečo sa neozvala skôr a len zdrhla?"Začala som sa po chvíli pýtať otázky. Adam len pokrútil hlavou."Rád by som ti na toto všetko odpovedal ale najlepšie ti to vysvetlí ona. Navyše je dosť veľké riziko už to, že tam letíme."Rozprával v kľude a potom mi pozrel do očí."Teraz by si skôr mala zamyslieť nad tým čo budeš robiť v budúcnosti."
Prekvapene na neho pozriem. "Premýšľam o tom stále."Zašepkám a pozriem na druhú stranu od neho."Teraz ma ale najviac zaujíma jej vysvetlenie." Dodám po chvíli a privriem oči. Dokelu mala som spať. Teraz budem jedine tak unavená. Ale ako sa má človek vyspať keď ma v hlave taký zmätok? Možno to preháňam a uvažujem nad tým až príliš. Bohužiaľ ľudia stále nevymysleli tlačidlo na vypnutie mozgu. Hoci niektorí sa narodili už bez neho ale to je iný prípad. Poriadne sa nadýchnem a objimem sa rukami. Je tu celkom chladno. V tom som ucítila ako na mňa niekto niečo položil. Otvorila som oči a pozrela sa na čiernu Adamovu koženku.Chlapec ma teda vkus.
"Kľudne si zdriemni." Usmial sa a sadol si naspäť oproti mne.
To mi nemusíš hovoriť dvakrát. Pomyslím si a znovu zavriem oči.

Zobudila som sa na to ako ma niekto držal za rameno. Otvorila som oči a pretrela si ich. "Dobré ráno." Povedal Adam s úsmevom na tvári. Možno to bolo kvôli tomu, že som sa teraz zobudila. Ale vyzeral veľmi roztomilo.
Natiahla som sa a zívla si. "Už sme tu?" Opýtam sa a dám zo seba dole jeho koženku.

"Sme. Daj sa dokopy a pôjdeme. Auto už čaká." Prehovoril a podal mi môj vak a na hlavu položil moju šiltovku. "Hej." Zamurčím a upravím si ju.

"Musíš ju mať na sebe a taktiež aj toto." Podá mi slnečné okuliare a rúško.
Nadvihnem Prekvapene obočie. "Sranduješ však?"Založím ruky na hrudi ale dám si to.
"Nesrandujem. Bude najlepšie ťa držať inkognito."Poousmeje sa a vezme si svoju koženku.
"Nespozná niekto teba?"Vstanem a následujem ho von z lietadla.

"Vidím, že si všímaš detaily."Nasadí si tiež rúško a okuliare.potom si na svoje havranie vlasy nasadí šiltovku."Tiež sa snažím maskovať."Nasadneme dozadu do auta. Auto malo matné sklá takže ste nevideli dnu.
"a čo ešpézetka? Vodíč a značka auta? Keby po nás idú pozrú si aj to."

"Všetko je zmené. Neboj." Dá mi nižšie šiltovku a zasmeje sa.

"Takže si potom vedel, že prídem." Zamurčím a upravím si ju.

"Dalo sa to čakať. Je to tvoja mama."Povie tichšie a pozerá sa von z okna.
Odvrátim pohľad na stranu. Už som zostala radšej ticho a oprela si čelo o okno. Začínam nemať rada cestovanie. Je to strašne zdlhavé.

Po ďalších pár hodinách sme konečne vystúpili. Poriadne som sa natiahla.
" Už žiadne cestovanie." Zavrčím a Adam sa nad mojou poznámkou iba zasmial. "Veľmi vtipné."Zavraždím ho pohľadom.
" Neboj teraz pôjdeme polhodinu pešo."Stiahol mi šiltovku a zobral mi vačik a vybral sa smerom po jednej malej cestičke.
" Hej alee."Rozbehnem sa za ním a dám si dole rúško aj okuliare." Bože veď je tu teplo!"Stiahnem si aj mikinu a tým sa mi rozpustil môj copík."Ach noták!"Zakňučím a začnem si robiť nový.
"Beriem späť."Pozrel na mňa."S tebou to bude trvať hodinu."Hneď ako si všimol môj výraz tak pridal do kroku.
"Haha. Veľmi vtipný si." Buchnem ho do ramena a zoberiem si od neho svôj vak.
Dal si dole aj on šiltovku s rúškom.
"Oh už sa teším na bazén." Prehovoril po dlhšom tichu.
"Je ti jasné, že nesmie na dovolenke?" Zasmejem sa nad ním.
Obzrel sa okolo seba. "Mne to tak príde." Pretočila som očami a usmiala sa.

Po dlhej prechádzke sme došli k menšiemu domčeku. "Keď je na úteku prečo nemá lepšiu ochranu na dome?"Prišli sme k dverám a vošli opatrne dnu.
"Lebo toto nieje jej domov." Odpovedal jednoducho.
Zarazila som sa a sledovala ženu ktorá sa starala o kvetiny. Hrala tu ukľudňujúca hudba a ona si pospevovala melódiu. Mala svetlo ružové vlasy a dlhé biele šaty. Som v nebi alebo sa mi toto celé iba zdá?
Hneď sa pozrela naším smerom a Adam sa slabšie uklonil. Mne padol môj vačík na zem. Pozrela som sa tej žene do očí a ona pozerala priamo do tých mojich. Mala som pocit, že sa vidím v zrkadle ale o niekoľko rokov dopredu. "Dáte si čaj deti?"Opýtala sa s úsmevom.
Adam sa uvoľnil."Radšej bazén."Odpovedal a vyšiel von cez sklenené dvere.
Ja som stále neveriaci pozerala na tú ženu."Ty si Viktória?" Začala som a stále na ňu pozerala ako na ducha.
Pousmiala sa. "Bola som.." Pozrela na dol ale potom znovu na mňa. "Určite máš na mňa veľa otázok. Rada ti ich všetky zodpoviem." Prišla pomaly ku mne a rozpustila mi vlasy. Jeden pramienok vlasov mi dala za ucho. "Myslím si, že by si sa najpr mala osprchovať, prezliecť a pri večeri ti všetko poviem."Pohladila ma po líci.
Len som ustúpila dozadu."To počká.. Ja to musím vedieť teraz."Pozrela som sa na ňu so slzami v očiach a potom som si na stolíku všimla kopu liekov.Sťažka som prehltla a znovu ustúpila viac dozadu.