Ohh...

Prekvapenie

Po svadbe som sa vrátila domov. Do svojho bežného života. Plného učenia , učenia a ešte raz učenia.

Občas prišiel aj Viktor a bral ma na výlety. Rôzne párty. Aby som si viac a viac zvykla na tento život ,ktorý som pomaličky prestala mať rada.
Predstierala som celú tu dobu. Teda robila som zo seba to čo chcel on. Predstavovala som si veľakrat v hlave ako újdem. Zmiznem. Nikdy sa tu už neukážem. Ale nechala by som tu svoju rodinu ktorej by mohol ublížiť. Z tohto ma nevedel zachrániť ani môj otec. Na jednu stranu bol rád ,že môže byť pri nás. Na tu druhú. Bol iba pod dohľadom ako ja.

Tak pokračovali moje dni. Zbehla som si ako zvyčajne do kuchyne a napila sa vody.

"Zdravím." Počujem hlas za sebou.
Otočím sa a skoro som vypľula vodu na zem.
"Adam?!" Vyhrknem a prekvapene ho sledujem.
Tak a teraz si predstavte čo tak asi mám na sebe. Áno presne. Uhádol si! Tepláky, tielko ,nosené skoro týždeň. Ružové papuče a netreba zabudnuť strapatú hrivu na hlave.

Len sa nadomnou zasmial ale snažil sa udržať kamennú tvár.
"Mám rozkaz od Viktora." Prehovoril a mal ruky za chrbtom.
"Od dnes som tvoj osobný bodyguard."
Dokončil vetu a čakal čo na to poviem.
Teda čo?! Čo ?! Ešte raz ČO?

"Veď ale... Počkaj. To.." Realne som nevedela čo na to povedať. "Nechcel nás spolu ani vidieť a teraz ma máš chrániť?"

"Tiež ma to prekvapilo ale povedal ,že som jediný z jeho mužov ktorí splňuje všetko na maximum. Nakoniec je to ako povedal. Moje skúsenosti ma zachraňujú." Mykol ramenami a prešiel pomaly popri kuchynskej linke až predomňa.

"Takže ti teraz verí natoľko aby si ma chránil.. to je snáď test pre mňa či ťa ešte..." Zaseknem sa a dám si ruku pred ústa. Položím pohár na linku a pozriem nadol.

"Myslíš.. či k sebe niečo cítime?" Povedal tichšie a stál už predomnou.

Mlčala som a uvolnila ruku z mojich úst. Zdvihla som hlavu a pozrela mu prijamo do očí.
"Nie nie je. Nikdy nebolo." Odpoviem jednoducho.

Prižmúril trochu oči . Neveril mi snáď? Pochyboval o tom?

"Choď sa prezliecť. Vraj ťa mám vyvenčiť." Zasmial sa a obzrel si od vrchu po spodok.
Zostala som zaskočena jeho slovami.

"Vyvenčiť? Čo som pes?" Založím ruky na hrudi.

Dal ruky do obranného gesta.
"Máme sa prejsť medzi ľudmi. Či v meste. Bola si poslušná dlho tak bež."

Nahlas si povzdychnem a radšej zbehnem do izby sa prezliecť a upraviť.
Beriem späť. Vôbec mi nechýbal! Nech si ho Viktor berie tam odkiaľ ho zobral.
Po dlhšom rozhodovaní som si dala klasicky rifle a môj obľubený čierny top.
Učesala si svoje vlasy ,ktoré už dávno neboli červené. Pre zmenu som ich nechala volne rozpustené a vrátila sa za ním.

"To trvalo." Okomentoval môj príchod a hneď sa vydal na cestu von z domu.

"Prepáč nabudúce budem dlhšie." Odseknem a nasadnem do auta kde mi otvoril aj dvere.
"Zdvorilé na niekoho kto je drzý a musí provokovať v jednom kuse." Poviem a pozriem na neho ako sadol za volant.
Pozeral chvíľu pred seba. Potom ale venoval pohľad mne.
"Platia mi za to. Inak by som to dobrovolne neurobil." Usmial sa a naštartoval auto.

"Samozrejme ,že neurobil." Pozriem na druhu stranu od neho." Kde vlastne ideme?"

"Uvidíš." Odpovedal na hneď .

Chvíľku som mlčala ale v hlave som nechápala.
"Prečo by nás Viktor rozdeľoval keď nás teraz dal dokopy?" Pozriem na Adama a čakám čo povie.

"To čo ma v pláne vie iba on. Jediné čo viem. Začalo sa hovoriť o tebe. Vraj vyzeráš ako bez duše . Iba ako Viktorova lútka. Nie budúca.. vodkýňa alebo šefka. Možno preto? Aby som ťa udržal na živote? "

"Prečo práve ty? Lebo som s tebou raz ušla? To nič neznamenalo..."

"Si si istá ,že nič?"

"Som.. Bolo to iba take spontalné.. "

"Keď myslíš.. Ale očividvne si to nemyslí on a teraz som tu. Možno sa to Viktorovi nepáči ale mám k tebe zo všetkých najbližšie. A aj keby medzi nami niečo bolo. Čoz podľa tvojich slov nieje. Pokračovať to nebude. Nemôžeme spolu byť ani keby chceme."

Týchto myšlienok som sa vzdala už dávno. Už vtedy keď som ho videla dobitého na zemi kvôli mne. Nechcem vedieť čo si prežíval potom. Viem iba ,že to bola moja vina. Nikoho iného.

"Odteraz si len môj ochránca. Nič viac." Poviem a snažím sa znieť čo najviac odmerane. Nechcem si ani pripustiť ako v kútiku duše som bola šťastná a zároveň smutná. V jednu chvíľu ho chcem objať. V tej druhej ma neskutočne štve.
Jediné čo nechcem aby skončil pod zemou. To by som si nikdy neodpustila. Nikdy.

"Sexy ochránca."Zasmial sa a nasadil si slnečne okuliare.
Pretočím očami a usmejem sa skôr pre seba.
Došli sme do istej reštaurácie kde sme už mali rezervované miesta.
Hneď ako sme si sadli som mala na stole už pripravený obed.
"Čo ak práve toto nechcem?" Pozriem na Adama ktorý sedel oproti.

"Čo by si slečna princezná priala?"

"hmm. Aj toto je fajn." Poviem a začnem pomaly jesť.

"Ako sa vlastne máš?" Opýtal sa konečne bez irónie či sarkazmu.
Len som si zobrala ďalší kúsok jedla do úst.
Nechcem mu klamať. Chcem mu povedať všetko čo mám na srdci. Ako veľmi mi chýbal hoci si to nepripustím. Ako chcem dookola újsť ale iba sedím pred oknom a pozorujem okolie vonku.
Plávanie v bazené v ktorom sa chcem utopiť.. pocit tlaku na hrudi . Občas ťažke dýchanie . Rodičia ktorí mi chcu pomôcť ale nedokážu ma zachrániť. Osoba ktorú som milovala je teraz v manželstve s niekým iným. Ja ktorá ma zdediť niečo čoho sa už nikdy nechcem dotknuť. Pozerať sa na to. Zažívať to.
Chcem utiecť Adam. Až príliš. Nevladzem bojovať. Pomôž mi. Dostaň ma odtialto ako predtým. Schovaj ma pri Viktorií tak aby ma už nikdy nenašli. Prosím.

Napijem sa vody a jemne usmejem.
"Som v poriadku. Neboj. Nemám sa na čo sťažovať. Moji rodičia žijú. Mám strechu nad hlavou ,peniaze koľko len chcem. Viem si robiť čo len chcem." Dokončím a pokračujem v jedení. Teda chcela som ale chytil ma za ruku. Nie nerob to.

"Naozaj?" Opýta sa ma ale nedokážem mu pozrieť ani do očí. Sledujem iba naše ruky. Svoju od neho nakoniec odtiahnem.
"Jasné. Život ako v rozprávke."
Mlčal neodpovedal a začal jesť radšej tiež. "Keď nebudeme pod dozorom. Spýtam sa ťa to znovu."Dodal ku koncu.

Zovrela som pod stolom päsť na svojej ruke.

"Odpoveď bude rovnaká." Lebo žiadna ina neexistuje....