Ohh...

Hranice

"Ani krok.."Povedal muž vážnym tónom. Sebastian a William sa zastavili a neodvážili sa nahlas ani dýchať. Závisel od toho náš a ich život. Hoci pre nich sme boli podstatnejšie my.
"Sebastian. Ty si snáď už nepamätáš čo bolo pred rokom? Prešlo už 12 mesiacov a ty si si ani nespomenul.."Začal ten muž, silno zvierajúc moje vlasy. Sebastian mal dlane v päsť a zúril. Toto nedopadne dobre."Netuším o čom rozprávaš. A už vôbec ma to nezaujíma.."Odpovedal na drzo Sebastian a urobil malý krok vpred.
"Ty si myslíš ,že toto je hra?!Zabudol si na Victoriu tak rýchlo?! Keď ste spolu spali tak si si už spomenul čo?!"Muž vrčal a ja som mala pocit akoby mi každými slovami chcel viac a viac ten nôž zapichnúť. To čo však rozprával bola pravda. Usúdila som to aspoň zo Sebastianovho pohľadu. Spomenul si na ňu. Hoci netuším kto to bol. Z celej tejto situácie mi prišlo maximálne zle. Jedine čo som chcela bolo odísť. Nechcem s tým mať už nič spoločné. Nikdy."Prečo ju sem vyťahuješ?"Opýtal sa s nechápavým výrazom Sebastian. Tie slová ktoré však vyslovil ten muž ma zasiahli hlboko pri srdci.
"Moja dcéra pred troma mesiacmi zomrela. Čakala tvoje dieťa.. A aby mu dala život obetovala svôj! Zabil si moju jedinú dcéru!"Vyhŕkli mi ešte väčšie slzy."Pripravil si ma o môj poklad. Teraz pripravím teba o ten tvôj."Zazneli jeho slova a spolu s ním aj výstrel. William sa postaral o jeho život behom stotiny. Ucítili som na svojej tvári kvapky krvi a moje vlasy boli konečne voľne. Sebastian ku mne rychlo pribehol a začal ma rozviazovať. Bola som v šoku a nevedela som nájsť ani správne slová. William s Monikou si už vymenili bozky ale ja som sa Sebastianovi nedokázala pozrieť ani do očí. Vedel o tom ,že čaká dieťa? Ten muž mal iba rád svoju dcéru ktorá zomrela pri pôrode. Toto je celé príliš zamotané. Koľko ľudí ešte musí kvôli nám zomrieť."Viem kde je."Povedal Sebastian Willovi.
"Kde je kto?"Skočila som mu do reči.
Zapozeral sa mi do očí. "Moja dcéra.."Povedal tým najtichším hlasom akým to dokázal. Vedel o nej a nepovedal mi o tom. Pritom mi sľúbil ,že už žiadne tajomstvá nebudú. Toto by som naozaj nikdy nečakala.
"Zober ich obe do auta. Rovno do nového domu. Prídem za Vami."Povedal a Will nás už obe ťahal za ruku. Prešli sme budovou pomerne rýchlo. Snažila som sa čo najviac ignorovať mŕtvoly a krv na zemi. Nastúpili sme do predpripraveného auta. Sedela som vzadu s Monikou a pevne ju objímala. "Bude to v poriadku."Pohľadila ma po chrbte a vtedy som spustila silný plač. Nedokázala som zastaviť svoje slzy. Bolo toho na mňa pre dnešok až príliš. Moje srdce ma bolelo.Will na to nepovedal ani slova a len nás viedol do nového domu.Plakala som hodnú chvíľu. Nakoniec sa Monike podarilo ma ukľudniť. Nazbierala som odvahu aby som sa to Williama spýtala. "Takže to dieťa teraz bude bývať s nami?"Utrela som si nos do servítky a čakala na jeho odpoveď. Najpr si ma poriadne premeral. Akoby rozmýšlal či ma tá odpoveď nezničí ako bábiku. "To dievčatko sa volá Sofia.A áno bude s nami odteraz bývať. Sebastian je jediná rodina ktorú ten malý drobec má."Vysvetlil mi to William. Iba som prikývla. Nebolo to tak ,žeby ju teraz zo srdca nenavidím. Sofia nemôže za to ,že sa narodila. Sebastian je ten ktorý mi to všetko zatajil.
"Aké meno dame pre syna Miláčik?"Prehovoril Will s obrovským úsmevom na tvári."Čo ak to bude dcéra?"Odbila ho Monika so založenými rukami.

"Nebude.."

"Čo ak áno?"

"Bože tak Simon.. Keď dievča tak Simona."Oznámil podráždene Will a dupol na plyn. Ak nás nezabili tam tak William sa o to s radosťou postará v aute."Nie lebo Tomáš.. Uhh Andrej."Zasmiala sa Monika a pohladila sa po bruchu.Will sa zasmial spolu s ňou."Andrej znie dobre."

"Nie lebo Filip!"Ozvala som sa Ja. V aute zavládol menší smiech. "A máme výhercu!"Skonštatovala Monika  a zdvihla mi ruku na znak víťaztva.

Po nekonečnej ceste sme došli ku novému domu. Bolo to naozaj veľmi ďaleko. Vstúpili sme dnu kde na gauči ležal postrelený Michael a pri ňom doktor.Rýchle som ku nemu pribehla ale ten ma ukľidnil maličkým úsmevom.Aspoň jemu sa nič nestalo vážnejšie. Vtedy sa ozval plač bábätka. "Haloo.. Neviete niekto ako ju utíšiť? Plače už odkedy sme dorazili.."Povedal zúfali Sebastian a v rukách držal malé stvorenie. Bola nádherná. "Ukáž. Držíš ju zle."Opatrne som mu ju zobrala z rúk a pomaly s ňou kolísala."Pristane ti.."Usmial sa Sebastian. "Pristane mi dieťa ktoré si mi zatajil?"Nadvihla som obočie a radšej rýchlo zmenila tému."Kto ju bude kŕmiť? Potrebuje materinské mlieko."Opýtala som sa.
"Zaobstaral som už kojnú. "Odpovedal celkom rýchlo. Asi myslel naozaj na všetko. "Aspoň spoznáš našu mamu."Tak toto som naozaj vôbec nečakala. "Čože?!"Vyhŕkla som a Monika sa na mňa zdesene pozrela."Je to milá osoba. Pomáha mamičkám ktore nemôžu mať vlastné dieťa."Vysvetlila Monika s malým úsmevom na tvári."Ty si ju už stretla?"Nadvihla som obočie."Will ma s ňou zoznámil hneď ako mi povedal čo je ich rodina zač."Prikývla som . To je teda dosť zaujímavé. Budeme tu teraz naozaj ako rodina. Neviem čo teraz s nami. Potrebovala by som sa so Sebastian porozprávať lenže čo ak zaklame. Zase z toho nechcem robiť drámu ale bohužial. Niesom robot na baterky. Takáto informácia ,že má dcéru a niečo bolo medzi ním a tou Victoriou. Len ta predstava ma ničí. Rozprávanie s ním by ma zničilo už úplne. Ledva sa stojím na nohách. Podala som malú Sofiu Monike  a v tom momente ma vyplo úplne. Sebastian ma stihol zachytiť ale ďalej si už nepamätám vôbec nič.