Ohh...

Stalo sa

Pohľad Dominiky:

Bolo ráno. Teda skôr obed a Michael už celej našej rodinke rozdal raňajky. Monika však rýchle utiekla na záchod. Začínala som o ňu mať čoraz väčší strach. Možno som iba zbytočne paranoidná ale to jej časté utekanie na wcko malo iba pár možností. Kedže včera v noci nič nejedla. Ostávalo už iba jediné logické vysvetlenie. Naši chlapci diskutovali o nejakej rodine ktorá im robí problémy. Nemala som chuť to počúvať. Radšej som sa zdovihla zo stola a odišla za Monikou či sa jej to zlepšilo.Zaklopala som na dvere ale neozvala sa. Počula som iba tlmený plač. Otvorila som preto opatrne dvere. Bolo to presne tak ako mi moja intuicia našepkávala. Držala sa za brucho a utierala si slzy. Zdvihla hlavu ku mne a rýchle stiahla ku sebe. Pevne som ju objala a hladila po chrbte. "Čo urobíme teraz? Nemám ako ísť na ty vieš čo. Za ďalšie to nedokážem tajiť. "Vypadlo z nej počas plaču. "Povieš mu to. Hneď ako sa bude dať. Teraz sa hlavne ukludni. Ak ťa miluje. Postara sa o Vás oboch."Chápavo prikývla a utrela si slzy. Pomalým krokom sme došli do obývačky a sadli si. V tom z kuchyne obaja vybehli ako streli a došli na chodbu."Za 10 minút sme tu. "Boli ich posledné slova pred odchodom. Nejako nás to netrápilo. Aspoň to pre nás bolo omnoho ľahšie. "Poď skočíme do vírivky."Povedala som a vytiahla ju  ku bazénu a vírivke. "A to môžem keď...?"Nevedela to ani poriadne vysloviť. "Teraz áno.. Myslím."Vyzliekli sme si oblečenie a v spodnom prádle nacupitali dnu. Obe naraz sme vydýchli od úľavi. "Kedy si sa to dozvedela?"Opýtala som sa jej.
"Týždeň ,možno dva dozadu..Všimla som si na sebe tie príznaky ale v tú dobu sa dialo toľko vecí ,že som na to pozabudla ale už je čas mu to povedať."Vysvetlila mi jej situaciu. Obiala som ju a v tom sa ozval obrovský výbuch. Obe sme sa neuveritelne zľaky a vyliezli z virívky. "Našli nás.."Povedala Monika a rýchle ma ťahala do nejakej tajnej miestnosti. Dvere však boli zamknuté. Bolo neskoro. Začuli sme výstrel a naša nervozita a strach vystúpli na maximum. Už nebolo cesty späť.

Pohľad Williama:

Vedel som už od začiatku ,že je to pasca, lenže môj hlúpy braček sa nechal oklamať. Ponáhľali sme sa rýchle ku dievčatám ale bolo neskoro. Našli sme iba obrovskú dieru vo vchodových dverách a postreleného Williama. Sebastian mu rýchlo zavolal nášho osobného doktora. Snažil som sa ich ešte pohľadať v dome. Mal som stále malú nádej ale jediné čo som našiel bolo ich oblečenie pohodené na zemi.Nervy vo mne nenormálne vreli. "Zabijem ich!"Povedal som pomedzi zuby a Sebastian iba prikývol. "Pomsta bude sladká ..."Dodal a v tom mi cinkol mobil. Otvoril som ho a pozrel sa na správu v gmaily. Bolo to video. Okamžite som naňho ťukol. Pri pohľade na to ma iba zamrazilo a mal som ešte väčšiu chuť niekoho zabiť. Dievčatá mali priavazané ku stoličke. Boli iba v spodnom prádle a so škatkou oviazanou na ústach. "Zahrávali ste sa s ohňom.. Teraz Vám to obom vrátime.Sebastian si svoj hriech poriadne vypije... A ty William. Je smutné ,že sa tvoje dieťa nedožije ani narodenia!"Muž s maskou sa začal smiať a mne skoro vyhŕkli slzy. " Ten hajzel!!"Sršal vo mne hnev už len pri pohlade na jej zúfalu a bezmocnú tvar. Monika... Moje všetko čo som kedy mal .. čaka dieťa a so mnou. Bože kvôli mne ich zabijú. To nedovolím nestratím ich.
"Ty budeš otcom?"Opýtal sa Sebastian a vytrhol mi mobil z ruky. "Musíme ich zachrániť!. Aj Dominiku, Moniku a môjho budúceho syna!"

"Zachránime ich.."Povedal. Začali sme obvolávať každého kto by námv tejto chvíli mohol pomôcť. Zvládol som vybaviť aj hackara ktorý by dokázal zistiť ich polohu. Bolo to však až príliš obtiažne aj naňho. Po hodinovom zisťovaní sa mu to ale podarilo.Nasadli sme do aut a spolu s našou partiou vyrazili. Vtedy začal ten najväčší masaker.

Pohľad Dominiky: Sedeli sme priviazané ku stoličke. Dával na nás pozor nejaký postarší muž s nožom v ruke. Neustále sa na nás pozeral nadržaným pohľadom až mi z toho prichádzalo zle.
"Asi netušíte prečo ste tu dievčatka.."Spustil svoj monológ lenže ja som sa  naňho iba mračila.
"Rád by som Vám to teda objasnil. Tvoj miláčik Sebastian urobil jednu veľmi odpornú vec mojej dcére..."Zamlčal sa a pozrel priamo mojím smerom. Neverím mu ani slovo. V tejto chvíli by si vedel vymýšľať každý . Keď sa na tým však poriadne zamyslím asi by nás do toho nezatiahli všetkých.
V tom sa rozrazili dvere a mne sa pod krkom ocitla čepel noža. Prišli po nás. Vydýchla som si a pár nemotorných sĺz mi stieklo po tvári. Schytil ma za vlasy a pritiahol hlavu ku sebe. Zakňučala som od bolesti a nôž mi pritlačil ešte viac na krk. Prosím zachrante nás.