Ohh...

Kiežby to bolo ľahké

Ju pár mesiacov a ja s učiteľom sme sa prestali stretávať. Prišlo mi to ľúto. Videla som ho jedine na hodine.
Raz sme mali telesnú ale necvičili sme. Žiaci z iných škôl si prišli zahrať ping pong . Rozprávala som sa s kamarátkami a občas môj pohľad padol naňho.Naše pohľady sa bohužiaľ nestretli a mne neostávalo nič iné iba zabudnúť na to čo bolo..
Možno som si ani neuvedomila to ako naňho pozerám. Dúfam v nemožné hoci viem ,že nič sa nestane. Kúzla neexistujú. Odišlo to ták rýchlo ako aj prišlo. Keď na to spomínam je to v sivej , zarmútenej hmle . .Bol to ako sen ktorý sa nikdy nestal.. Jeho dotyky sa stratili. Zmizli.Je to akoby sa ma nikdy nedotkol , nepobozkal ma a nepovedal mi tie nadherné hrejivé slová , ktoré vo mne vyvolávali túžbu,radosť a šťastie. Teraz musím zabudnúť. Ľudia hovoria ,že je ľahké niekoho vymazať z pamäte.Môžete naňho prestať len myslieť ale nikdy nezabudnete ,že niekto ako On existoval.
Bohužiaľ si niečo také uvedomíte až po takýchto okamihoch.Zamilovala som? Prebehlo mi hlavou ale v tom mi došlo ,že som sa iba namotala na ilúziu niekoho kto ani nebol.Neexistoval.
Pokrútila som hlavou a konečne začala počúvať to čo rozprávala Mončike.

Škola skončila a ja som si už prehodila tašku cez plece. V tom mi zacinkal mobil. Otvorila som ho a pozrela sa na správu od ... Neho. Napísal mi.
"Dominika , príď do môjho kabinetu.."

Rýchlo som vybehla z dverí a utekala do jeho kabinetu. Ani som si neuvedomovala aky ma zaplavil pocit šťastia. Dúfala som ,že zabudnem ale stačilo ,že mi raz napísal a bola som šťastná. Ten pocit ma naozaj zaskočil.
Bola som naivná ak som vážne verila sama sebe.
Dobehla som ku kabinetu a zaklopala.
Dvere sa otvorili a v nich stál on. Ihneď ma chytil za ruku a stiahol k sebe. Narazila som do jeho hrude. Obial ma pevne okolo ramien.
Zalial ma pocit šťastia. Hoci som si to nechcela pripustiť možno sa mi chcelo plakať aj od šťastia. Tie slzy som ale musela udržať a od Neho sa odtiahnuť. Nemôžeme byť spolu. Svoje pocity musíme obaja potlačiť navyše ignoroval ma!
"Čo to robíte?!"Odstúpila som od neho a zamračila sa. Všimla som si ,že ho to zaskočilo. Nečakal moju reakciu. Ak si naozaj myslel ,že mu skočím okolo krku a budeme utekať za ruky pri západe slnka. Je na omyle.
"Prepáč ,že som ťa ignoroval a ublížil ti. Nechápal som samého seba. Bál som sa ,že ťa stratím a pritom som ťa len bezcitne od seba odstrčil. Ignoroval som ťa lebo som si myslel ,že to tak bude lepšie a pritom nebolo. Mal som sa s tebou o tom čo sa dialo porozprávať. Lenže ja som sa zachoval ako sobec a bez slov odišiel. Urobil som chybu. Prepáč mi to."
Počas toho ako to rozprával som sa mu pozerala do očí. Myslel to vážne? Aj keby áno.. Toto je nemožné. Nemôžem mať románik s učiteľom dejepisu. Veď jeho vyhodia a moju reputácia bude zničená.
Ale ako som sa mu zapozerala do jeho nadherných očí. Prepadávala ma túžba viac a viac. Takéto pocity som nepoznala.
Všimol si môjho pohľadu a naklonil sa ku mne. Jeho pery spočinuli na mojich a vo mne to prebudilo vášeň akú som doposial nezažila. Mojím telom to prebehlo ako blesk a ihneď som mu obmotala ruky okolo krku. Pritiahla som si ho bližšie do bozku. Chcela som cítiť jeho pery ešte viac na tých mojich. Boli sme obaja natlačený na dverách. Ani som nevedela kedy a začala som mu rozopínať kombíky na modrej košely ,ktorú mal na sebe. On mi stihol rukou už vkĺznuť na moje boky. Prirazil si ma proti sebe a ja som naňho mala ešte väčšiu chuť. Prstami som zablúdila do jeho hebkých vlasov a preplietala som si ich pomedzi prsty.
Odtiahol sa odomňa a začal sa venovať môjmu krku. Obdarúval ho nežnými motýlimi bozkami a ja som myslela ,že zachvíľu puknem od rozkoše.Druhou rukou som prechádzala po jeho chrbte a svaloch na rukách. Umierala som už len z jeho nežných dotykov . Neuvedomila som si ani kedy a mala som dole mikinu aj s tričkom. Bola som iba vo svojej čiernej podprsenke ale v tu chvíľu mi to nevadilo. Nehanbila som sa. Zhodila som z neho jeho modrú košeľu a opäť sa vrhla na jeho sladučké pery.