Ohh...

Musím Ísť ďalej.

Prešiel týždeň a moja mama sa stále nezobúdzala. Otec trval na tom, že chce byť za každú cenu pri nej. Takže sme ju obaja držali za ruku a dúfali, že sa k nám vráti. Prišla som o svoju biologickú mamu. Nechcem prísť aj o ňu. Je pre mňa všetkým.Znovu sa mi pri tej myšlienke drali slzy do očí. Kľud Sofi. Opakovala som si stále dookola, až sa mi tie slová zhnusili.
Otec ma len držal okolo ramien. Videla som na ňom, že to zvládal ešte horšie ako ja. Keby na tom zdravotne nebol tak zle.Určite by v rukách držal flašku alkoholu. Každý deň sem prišla aj Monika s Williamom.
Dní ubiehali ako voda. Filip už dokázal chodiť ale moja mama stále bezmocne ležala na posteli. Nedokázala som myslieť na nič iné iba na ňu. Zobudí sa? Bude v poriadku?
Tieto otázky sme si kládli úplne všetci.

Bolo neskoro večer a ja som sa s Jacobom vrátila domov. Keď som bola menšia a William s Monikou nemali čas. Tak ma strážil. Bol to mamin veľmi dobrý kamarát už od vysokej školy. Sadli sme si v obývačke na gauč a pustili si film. Ani jeden z nás ho veľmi nevnímal.Zapadli sme do svojich myšlienok. Ja som v hlave mala svoje dectvo s maminou. Keď ma učila čítať či písať. Ako som sa hanbila prvý deň na základnej škole. Stála za mnou celú dobu hoci som nebola jej.Rozprávala mi aj príhody s otcom. Ako ho prvýkrát videla a zamilovala sa do neho. Z jej slov mi hneď bolo jasné, že jej chýbal. Aj napriek tomu som ju počúvala s hviezdičkami v očiach.Teraz su ti e hviezdičky zaplnené slzami .Snažím sa ten pocit smútku udržať v sebe .Nechcem aby umrela. Stále ju potrebujem a nie len ja ale aj môj otec.Veď sa bez nej zblázni.Už teraz je na pokraji svojich síl.Stiekla mi slza po líci.Rýchle som si ju zotrela a privrela silne viečka k sebe. V tom mi niekto položil ruku na rameno.Pozrela som sa na Jacoba.Snažil sa usmiať hoci bol ten úsmev plný bolesti.Dal ruku okolo mojich ramien a objal ma. Schovala som si tvár k jeho ramenu a rozplakala sa. Takto to teraz bude stále? Je vôbec nejaká nádej ,že sa zobudí? Nechcem ani pomyslieť na ten najhorší scenár.Jacob ma len mlčky ďalej objímal.Po niekoľkých hodinách som zaspala v jeho náručí.

Zobudila som sa ráno v svojej posteli.Absolútne sa mi nechcelo vstávať. Slnečné lúče sa predierali cez závesy na oknách. Povzdychla som si a neochotne sa postavila. Bez rannej hygieny som sa vybrala rovno do kuchyne kde na mňa čakali asi všetci z rodiny. Zarazane som na všetkých pozerala. "Dobré ráno ,princezná." Povedal otec. Mal úsmev na tvari. "Vy ste si niečo dali?" Zvráštim obočie a sadne si za baroví pult.Všetci si vymenili pohľady. Potom sa otec opatrne nadýchol a položil ruku na moje rameno. "V noci mi volal doktor.. Už je hore.."Nestihol to ani dopovedať. Okamžite som vstavala zo stoličky a utekala sa ísť obuť. Bolo mi jedno ,že moje vlasy boli ako po výbuchu. Sebastian pokrútil hlavou. Schmatla som mikinu a pozrela sa na ostatných ."Na čo čakáte?" Nadvihla som obočie. Otec zobral kľúče a všetci sme išli nasadnúť do auta. Cesta netrvala dlho a hneď ako sme zastavili som vybehla z auta a utekala do nemocnice. Odignorovala som doktorky s recepciou a namierila si to rovno k jej izba. Skoro som vyrvala kľúčku od jej izby. Bola som naozaj ako neriadená strela. Pozrela som sa na posteľ. Vo výhľade mi bránil doktor ,ktorý o niečom hovoril.Pomaly som ho obišla a pozrela sa na svoju mamu. Slabo prikyvovala a potom sa na mňa pozrela. "Mami" Šepla som a hodila sa jej okolo krku.