Ohh...

Nevzdám To

"Len zostaň ležať."Poviem keď ju posadím opatrne na gauč. Prešlo niekoľko týždňov od kedy sa zobudila.
Nespúšťala som z nej oči.
"Sofia. Niesom malé dieťa"Zasmeje sa a oprie sa o gauč."Viem ale tiež si na tom nebola najlepšie"Prikryjem ju dekou a môj otec nám doniesol jedlo
"Nebolo by lepšie papať za stolom?"Pozrie na nás oboch a s otcom naraz pokrútime hlavou na znak nesúhlasu. Sadneme si vedľa nej a spoločne papáme.
"Ste až príliš starostliví"Povzdychne si ale ja ju ignorujem. Otec dá ruku okolo jej ramena a vtísne jej bozk do vlasov." "Nesťažuj si a buď za to rada"Pousmial sa a držal si ju tesne pri sebe. Sama pre seba som sa usmiala a spokojne jedla svoju porciu.

Mala som na sebe iba jednoduchú bielu mikinu a rifle. Nervózne som chodila z miesta na miesto.
Ísť či neísť?
Moja nerozhodnosť v tomto je hrozná. Pozrela som sa na seba do svojho malého zrkadla. Vlasy som mala strapaté a moje nedokonalosti nezakrýval žiadny make up. Kusla som si do okraja svojho rukáva na mikine  a potom si dala pramienok vlasov za ucho. Sofia Tomsonová  toto je tvoja jediná príležitosť. Naposledy som si sama so sebou vymenila pohľady v zrkadle a vybehla von. Ako som utekala tak sa na mňa spustil leják. Hodila som na seba iba kapucňu a bežala ďalej. V tom oproti mne kráčala postava. Z diaľky som ju ani nespoznala. Snažila som sa zaostriť a potom mi došlo kto to bol. "To si snáď čítame myšlienky?" Poviem hlasnejšie ale Filip si ma iba pritiahol k sebe a pobozkal. "Asi áno." Šepol do bozku. Len sme sa obaja usmiali a začali sa vášnivo bozkávať.
Dala som ruky okolo jeho krku a viac sa k nemu pritísla.
Ruku ktorú nemal na mojom páse položil nežné na moje líce. Jemne ma po ňom pohladil a viac prehĺbil náš bozk. Po chvíľke bozkávania sme sa od seba odtiahli. Zapozerali sme sa navzájom do očí a usmiali sa. "Budeme obaja chorý."Zasmejem sa a dám ruky na jeho hruď.
"Tak poďme ku mne domov."Preplietol si so mnou prsty a rýchlim krokom sme došli k nemu domov. Skončili sme samozrejme v jeho posteli. Zhodila som zo seba mokré oblečenie a to isté urobila aj s ním.
Schovali sme sa pod perinu a tam ležali v objatí až do rána.

Bolo by super keby sa to tak stalo naozaj však? Bohužiaľ osoba predomnou bol Filip ale nebol sám. Bozkával sa tam so svojou frajerkou a vyzerali byť šťastní. Nakoniec asi nie vždy všetko vyjde podľa plánov. Len som mokla v daždi a pozerala na zem. Škoda, že to nie je ako v rozprávke. Keby áno už by sme naozaj boli spolu. Asi o tom môžem iba snívať. Pomaličky som sa otočila a kráčala domov. Pred naším domom bolo zaparkované neznáme auto. Došla som dnu kde sedel Adam. Viktóriin asistent. "Dobrý večer."Pozdravím ho   a Sebastian na mňa hodil ručník. Nevinne som sa usmiala.
"Po dlhšom pátraní a hľadaní som sa dozvedel pár vecí."Podal mi obálku ktorú som otvorila  a videla fotky nejakej ženy. Mala čierne vlasy a veľký slamený klobúk. Jej tvár zdobili veľke slnečné okuliare. Bola na letisku a kupovala si letenky.
"Trochu nechapém. Prepáčte. Kto je tá žena?"
Len sa na mňa jemne usmeje. "Nemáme ešte 100% dôkaz ale podľa všetkého by to mohla byť Viktória."
Nechápavo nakloním hlavu a Sebastian odomňa zoberie fotky.
"Viktória je ale mŕtva." Povie rázne "Môže to byť hocikto." Hodí fotky na stôl a založí ruky na hrudi.
"No. Možno si jej otec myslel, že je mŕtva ale nikdy nebol ani pohreb."

"Je to vylúčené."Zdôrazni môj otec a ja si len znovu zoberiem tie fotky.
"Chcete ísť za ňou? Možno to naozaj nebude ona."Poviem kľudným hlasom ale môj otec iba pokrútil hlavou.
"Je pravda, že to nemusí byť ona ale už som za ňou poslal pár ľudí. Vraj sa im snažila vyhýbať."

"To tiež nič neznamená."Prehovorí Sebastian už podráždenejším tónom."Sofi bež sa prezliecť aby si neprechladla."
Iba som prikývla a odišla do svojej izby kde som sa prezliekla do čistého oblečenia. Vrátila som sa k nim a znovu si prezrela fotky.
"Netuším či je to ona ale rada by som za tou ženou išla. Poznali ste moju mamu dlhšie než ja takže."V tom mi do rečí skočil otec.
"Poznal som ju a určite nevyzerala takto. Nemôžete nám dávať falošné nádeje len na základe toho, že sa s ňou podobá."
Adam sa iba zasmial. "No. Neviem ako si ju poznal ty. Ale ja som s ňou vyrastal už od malička."
Sebastian ho chytil za golier a hneď zdvihol na nohy. "Čo sa tu teraz snažíš dokázať?"Zavrčal a pevne zatne spánku.

" Bože oci kľudni hormón!"Položím ruku na jeho rameno a on ho hneď pustil a odišiel vedľa do kuchyne.
"Prepáčte. Vie sa ľahko nahnevať. Nemáte náhodou ďalšie dôkazy?"
Len prikývne. "Bol som za ňou osobne." Usmeje sa a potom vyberie ďalšiu vec z vrecka. Podal mi zlatý náhrdelník s mojím menom. Opatrne som ho od neho prevzala. "Je nádherný."Doširoka sa usmejem a cítim ako sa mi nahromadili slzy do očí.
"Chce sa s tebou stretnúť. Ale musí byť v utajení. Pár ľudí po nej stále ide."Položil ruku na moje rameno.

"Lenže keď ste ju našli vy. Môžu aj ostatní."Zašepkám a utriem si slzu, ktorá sa mi skotúľala po líci."Kto po nej ide? Veď mám otcovu aj jej firmu. Nieje dôvod aby išli po nej."

"V tomto svete je nepriateľ na každom rohu maličká. Tvojou ochranou je Sebastian a Dominika plus jeho otec ktorý sa stará o dobré vzťahy medzi ostatnými. Keď príde čas pochopíš, že je to boj o prežitie. Bohužiaľ si sa narodila do tejto rodiny. Sama to dobre vieš."Len som ho počúvala a potom iba prikývla. Mal v niečom pravdu to áno ale teraz som sa bála ešte viac.  Popravde neviem ani čo si mám myslieť. Je úžasná správa, že žije. Veľmi ju chcem vidieť.
Len som pevnejšie zovrela náhrdelník v dlani."Kde by teraz mala byť?"

"Všetko máš v obálke."Povedal skôr tichšie aby to môj otec nepočul.
Asi mi už došlo kam tým celým mieri...

Možno som dostala nový nádych ale dúfam, že ste pripravení! Lebo ja vôbec niesom a ak mám byť úprimná všetko píšem spontálne  a nič nemám dopredu naplánované. Preto to tak celé vyzerá ale dúfam, že sa vám diel páčil a čoskoro bude ďalší. Snáď to bude skôr  než to bolo teraz.. Zatiaľ prajem krásny zvyšok dňa/ noci / rána? Ehm..
Ďakujem aj za podporu, komentáre a hviezdičky. Veľmi si to vážim!
Vidíme sa pri ďalšej spontálnej časti! ;)