Ohh...

Začína to

Meškám! A to len kvôli Kate ktorá mi vypla budík. Teda nevypla. Vybila mi môj mobil keď na ňom bavila Clash Royal. Vedela ,že dnes ma čakajú príjimacie skúšky. Teraz na nich prídem upotená,roztrapatená a nervozna. Paráda čo viac si priať.
Stihla som to presne do minúty. Vybila som si štetce a farby.
Pred nami stála mladá žena. Veľmi sa mi na niekoho podobala. Tie črty tváre tam boli neuveritelne viditelné. Ale nemohla som si spomenúť je to už pól rok a pár mesiacov čo som sa dostala z väzenie.Jej vlasy boli čokoládovej farby zviazané do copu a na sebe mala klasickú učitelskú uniformu. Okuliare jej dodávali prísny pohľad a samozrejme jej oči svietili ako dva drahokami. Nehovorila som to už niekedy?
"Tak začneme zľahka zatiším. Každá z vás môže použiť akú koľvek techniku. Uhlík alebo suchý pastel či aqarel. Je to len na Vás. Tak máte na to hodinu a pól. Potom následuje prestávka po ktorej povieme ktorá z Vás postúpy alebo nie.To je všetko. Prajem veľa šťastia."Znela tak vážne a povzbudivo zároveň.Dokonca aj jej tón hlasu mi niekoho pripomínal.

Prešla hodina a pól. Vyhodili nás z učebne. Teraz som mala poriadne možnosť všimnúť si svoje protivníčky.
Všetky boli rozdielne. Jedna bola úplny milovník metalu. Všetko mala čierne dokonca aj oči. Určite mala šošovky. Na sebe mala reťaze a jej ruky zdobili tetovania. Obdivovala som takýchto ľudí. Mali v sebe odvahu a nebojácnosť. Alebo iba túžili po pozornosti. Jedno z toho určite. Ďalšie dievča bola klasická make up lady. Úpla sukňa s crop-topom nemohla chýbať. O tej som nemala čo povedať. Pretože ma ihneď zabila pohľadom a zaborila oči do mobilu.Všimla som si aj dievča ktoré sa hlavne snažilo byť nenápadné. Bola do chlapčenského štýlu. Dokonca aj svetlohnedé vlasy schovávala pod šiltovkou. Tak toto je naozaj zvláštna skupina. Po nekonečnom vyčkavaní som sa ale dočkala výsledkov. Správne nam mal prísť list ale vraj táto vysoká škola nerada naťahuje žiakov. Buď áno alebo nie. Je to jednoduché.
Všetké sme stáli vedľa seba.
"Máte veľké šťastie dievčatá. Malo Vás byť 6 ale dve si to nakoniec rozmysleli. Riaditeľka školy nám povolila zobrať iba 4. Veľmi ste nás prekvapili Vašim talentom. Som zvedavá či si takúto snahu udržíte aj na ďalší semester. Tešíme sa na Vás."Myslela som ,že vyletím od radosti. Podala nám papiere na ktorých stálo prešli ste a podrobnosti ohľadom internátu a predmetov. Ďalšie informácie nám pošlu na mail alebo list. Bola som veľmi natešena. Utekala som na vlak a rýchle domov.

Po dvoch mesiacoch.
Som tu. V ruke som držala kufor a hľadala číslo svojej izby. Za tú hodinu čo tu som ma rodičia stihli obvolať ešte 5krát.Chápem ,že sa o mňa ale budem mať už 20 rokov. Nieje sa čoho báť tým najhorším som si už prešla.Keď som včera v noci počítala správne prešiel už rok a pár mesiacov od môjho vrátenia sa domov. Monika už určite porodila a Sofia má jeden rôčik za sebou. Teraz som si poriadne uvedomila ako ten čas letí.Zaujímalo by ma ale či má chlapca alebo dievča. Dúfam ,že sa už zhodli na mene. Nerada by som ho volala štyrmi menami. Priznám sa. Chýbaju mi. Dokonca aj Sebastian. Možno som mu neodpustila ale stále ho milujem. Len je príliš bolestivé si uvedomiť ,že jeho prvé dieťa nieje so mnou ale s inou. Je to možno malichernosť . Naša láska mi pripadala jedinečná.Keď sa nad tým zamyslím, stále je. Svojim spôsobom.
Došla som na izbu kde sa na posteli vyvaľoval nejaký chalan. Pôsobil veľmi sympatický. "Jacob. Niesom odtialto. Preto to meno."Vysvetlil. Dobre o niečo také som nestála."Uhm. Dominika." Obzrel si ma od vrchu po spodok a usmial sa."Som brat tvôjej spolubývajucej. Sorrko ,že tu takto snorím ale momentálne je na rande so svojím priateľom . Tak tu na ňu čakám. Ale ako odbíjajú hodiny mám pocit ,že dnes už nedôjde."Rozprával ďalej. Tento chalan asi nemá problém komunikovať s inými osobami."Ako dlho tu teda čakáš?"Opýtala som sa a položila si kufor na posteľ. Začala som sa vybaľovať."Tri hodiny. Približne. Takže... Tipujem ,že tu študuješ psychologiu! Vedkyňa určite nie . Na to si príliš pekná."Obdaril ma komplimentom ktorý perfektne zaobalil do otázky. Už dlho som sa nebavila s niekym normálnym. Teda ľuďmi v mojom veku. Sebastian sa nepočíta je odomňa starší o niekoľko rokov. Tento Jacob mi príde prefikaný."Čo ak vedkyňa som?"Založila som ruky a usmiala sa.
"Tak potom vidíš tu chemiu medzi nami."Rozosmiala som sa. Snažila som sa zakryť ten trápny pocit. "Idiot."
"Snaha sa cení.Vedkyňa niesi to viem určite."Povedal a ľahol si na bok. Teraz sa nám stretli pohľady."Niesom. Študujem pedagogiku.Čiže s tou psychologiou si sa celkom trafil."Venovala som mu úsmev a on sa víťazoslavne usmial." Skús uhádnuť mňa."
Poriadne som si ho obzrela a zamyslela sa. Vyzerá na atletický typ lenže zdanie môže klamať. "Programovanie?"Opýtala som sa s malou nádejou v hlase.
"Tesne vedľa."Postavil sa a podišiel ku mne."Ja už pôjdem Dominika. Rád som ťa spoznal."

"Počkaj. To nieje fér."Zastavila som ho tesne pred odchodom. Venoval mi pohľad."Vidíme sa na najbližšej prednáške. Ahoj."Zamával a zavrel dvere. Čo? Toto sa ale nerobí. Vyšla som rýchle von ale na chodbe som ho už nezahliadla. To znamená ,že má taktiež pedagogiku? Bola by to riadna náhoda a navyše na prijimacích skúškach nebol. Som si na 100%. Takého pekného chalana by som si určite zapamätala.Ale ak je to pravda. Potom prečo mám vždy slabosť na učiteľov?! Toto nieje normálne. Povzdychla som si a ďalej sa venovala vybaľovaniu. Medzitým mi stihli zavolať aj rodičia. Ujistila som ich ,že som v poriadku a neflákam sa na nejakej párty. Naozaj som sa sem prišla učiť. Zaľahla som do postele keď sa v tom rozrazili dvere. "Je ahoj opäť sa vidíme."Usmial sa nevinne Jacob a na rukách držal asi svoju sestru. Boli si celkom podobný. Výzorom určite. Správaním asi nie."To.. kto je?"Ozvala sa opito jeho sestra. Ten závan alkoholu sa s nimi tiahol asi celú chodbu."Teraz nerieš sestrička."Opatrne ju položil na posteľ a prikryl."Hlavne spi. Donesiem ti vedro."Zbehol rýchlo do kúpelne a spod umývadlo zobral kýbel . Položil jej ho vedľa postele."Prepáč mi to.Takáto je ona vždy."Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel.
"V poriadku."Niečo také ma neprekvapuje. Zažila som si aj horšie.
"Nevadí ak tu ostanem. Chcem sa ujistiť ,že bude v poriadku."Povedal a ja som iba prikývla. "Kľudne. Nejako ťa tu strpím."Snažila som sa ho trochu rozveseliť ale márne.
"Toto robí neustále. Vždycky sa takto opije so svojím priateľom a ja jediný nesiem následky."Znel dosť sklamane a zúfalo. Nedokázala som mu pomôcť. Nemám ani ako.
Prvá noc na internáte až na opitú spolubývajúcu to prebehlo celkom dobre. Spoznala som veľmi míleho chalana. Som zvedavá čo ma čaká ďalej.