Ohh...

Pokračuje to

Sedeli sme s Jacobom na káve a rozprávali sa. Dozvedela som sa niečo o jeho živote. Tak ako som povedala aj ja niečo o svojom.  Nemala som odvahu sa mu ale priznať o mojom väzení a únose. Bolo by to príliš drsné zo začiatku. Myslím ,že časom ak zostaneme kamaráti sa mu s tým zdôverím ale teraz na to nechcem ani myslieť. Žijem teraz normálny život podľa svojich predstáv
"Myslela som si ,že si skôr atletický typ."Zasmiala som sa a odpila si z kávy.
"Čo si. Hoci môj otec chcel aby som hral futbal. Problém nastal vtedy keď som sa nedokázal trafiť do lopty. Áno až také dokážem byť nemehlo."

"Veď to nieje také ťažké."Povedala som a on iba pokrútil hlavou."Radšej sa učím než športujem."Vysvetlil.
Chápavo som prikývla. "Ale nevyzeráš na to žeby si sa o seba nestaral. Teda ak chápeš čo tým myslím."Na rukách mal žily. Neboli veľmi viditelné ale taktiež sa nedali prehliadnuť. Mal na sebe krátke tričko preto som si to hneď všimla.Stále rozmýšľam prečo sa to dievčatám tak páči."Občas s mamou zájdeme do fitka."
Medzitým ako sme sa rozprávali som sa zapozerala cez okno v kaviarni. V tom som uvidela veľmi známu tvár. Monika! Jacob si ihneď všimol môj prekvapený radostný výrazm"Hneď som tu."Vypadlo zo mňa a vybrala som sa smerom ku Monike.V ruke držala kočík modrej farby. Takže nakoniec majú naozaj chlapca.
"Monika..."Ozvala som sa ku nej a ona ma ihneď obdarila obiatím."Bože! Strašne si nám chýbala! Všetkým.."Usmiala som sa."Aj vy mne."

"Vidím ,že máte chlapca..."Začala som a pozrela sa na mále bábo. Spokojne spalo."Áno.. Určite si zvedavá na meno."Alexander?"Zasmiala som sa a ona ma dobre ,že nezabila pohľadom.
"Filip."Zamilovane sa naňho pozrela."Je to moje všetko.."

"Chceš povedať naše.."Ozval sa za mnou Will . Ten tlačil ďalší kočík ."Ahooj."Privítala som ho s nadšením. Neverila som ,že ho tak rada uvidím."Ty si sa kde flákala celú tu dobu? A čo tu robíš?" Zavalil ma otázkami. Mňa ale zaujímala malá Sofia. Tá nespala ale radostne sa na mňa usmiala hneď ako ma uvidela."Študujem tu na vysokej škole pedagogiku."Odpovedala som a obaja sa na mňa zadivene pozreli."To je veľká náhoda.. Sebastian nám tu neďaleko kúpil apartmán.Tak sme sa rozhodli ísť na prechádzku."V tom mi to ale docvaklo.
"Počkať chceš mi tým naznačiť ,že ma Sebastian sleduje?"

"To si povedala ty..."

"Kde je vlastne teraz?"Monika si s Willom vymenili pohľady. Akoby to bolo nejaké tajomstvo.
"Je to komplikované."Začala Monika ale ihneď som jej skočila do reči."Čo je komplikované?"

"Odkedy si odišla a nevrátila sa domov. Sebastian sa zmenil. Teda zhoršil. Doteraz sa obviňuje za to ako sa ku tebe správal. Veľmi mu chýbaš a miluje ťa. Tá bolesť ho proste zmenila. Nevideli sme ho už týždeň či dva."Dopovedala a jej pohľad smeroval na zem.Nevedela som čo na to povedať.Stačilo sa mi jednoducho ozvať . Will ma chytil za rameno a ospravedlňujúco sa mi pozrel do očí."Je na veľmi odpornom mieste. Videl som účet z karty."
Nevedela som či som z toho prekvapená alebo som niečo také čakala.Nie nečakala som niečo také. Toto bola podpásovka. "Uhm zdravím som Jacob. Dominikin spolužiak." Podal ruku Willovi aj Monike.
"Teší nás."Všetci traja sa spoločne spoznali. Monika sa na mňa pozrela veľmi podozrievavým pohľadom. Nie Moni naozaj to nieje tak ako to vyzerá.Ostala som však v šoku a snažila sa čo najviac zatlačiť slzy."Vidíme sa neskôr."Povedala som rýchlo a utiekla na internát.Zrútila som sa na posteľ. Ako som mohla byť taká naivná a veriť mu. Naozaj som naberala odvahu ,že sa mu ozvem a odpustím mu to všetko čo sa udialo. Ako vidím bolo by to zbytočné. On sa rozhodol ma vyjebať z hlavy. Doslova.Rozplakala som sa ako malé dieťa. Neverím ,že som naozaj bola tak naivná a verila na šťastný koniec s ním. Bolo to klamstvo. Obyčajná ilúzia
Niekto zaklopal na dvere ale ja som neodpovedala. Utrela som si slzy. Dnu vošiel ustaraný Jacob.Nepovedal ani slovo. Iba ma obial a pomaly hladil po chrbte."Zlomené srdce?"Po chvíľke ticha prehovoril. Opatrne som prikývla."Ako si na to prišiel?" Pozrela som sa mu do očí a on sa poškrabal vzadu na zátylku.(na krku) "Moja sestra to zažívala v jednom kuse. Možno mi teraz neuveríš ale zlepší sa to. Časom sa nad týmto všetkým zasmeješ."Utrela som si slzy a poriadne sa nadýchla. "Asi máš pravdu.."Šepla som.
"Ja sa nemýlim.."Trochu ma jeho slová donútili sa pousmiať.
"Tak vidíš. Úsmev ti pristane omnoho viac. Hoci to musíš počúvať od každého."

"Ale prestaň.."Buchla som doňho lakťom a on dal ruky do obranného gesta."Vzdávam sa."Rozosmiali sme aa obaja. Nakoniec sme skončili pri pozeraní serialu.  Čas nám aspoň zbehol rýchlo a Jacob aspoň kontroloval svoju sestru.