Ohh...

Sme rodina

"Vraciam sa domov.."Povedala som počas ticha ktoré vládlo v miestnosti.
Postavil sa z postele a chrbtom ruky si utrel zaslzené oči.Bingo Dominika. Parádne si odhovorila tému a všetko preniesla na seba.V takýchto chvíľach si pripadám ako sobec.
"Odveziem ťa."Oznámil a ja som len prikývla.
Došli sme ku jeho autu a nastúpili sme. Po niekoľko hodinovej ceste sme došli ku mne domov. Bola to veľmi dlhá doba.Vystúpila som ale vtedy ma zastavili jeho slova."Keď sa budeš chcieť vrátiť . Zavolaj Monike. Príde po teba aj s Willom."Vysvetlil a dupol na plyn. Bol preč. Ani som sa nenazdala a už zmizol v diaľke. To malo byť čo? Urazil sa? Alebo sa mu proste nechcelo čakať?Vlastne ani nemá zmysel nad tým premýšlať. Som konečne doma. Tam kde patrím.Opatrne som vošla dnu cez vchodové dvere.
"Mami? Oci?" Zakričala na celý dom ale nikto sa neozýval. Na chodbu pomalým krokom došla moja mladšia sestra. Neveriaci na mňa pozerala a rýchlo ma obiala."Dominika!"Spustila silný plač a zvierala ma v naručí."Po-počkaj! Zadusíš ma!"Snažila som sa nabrať dych ale ona ma stále nechcela pustiť."Kde si bola? Si v poriadku? Čo sa stalo?!! Musíš mi všetko vyrozprávať! Rodičia sú v obchode. Veľmi sme sa trápili hoci nás Monikin priateľ Will ubezpečoval. Dokonca sme dostali dar od nejakej anonymnej osoby! Kde si dočerta trčala?!"Zaplavovala ma otázkami. Dívala sa na mňa cez zasĺzené modré oči. Mala tie najkrajšie modré oči na svete.Pohladila som ju po licí. Bohužial som ten nátlak neudržala a spustila slzy aj ja."Veľmi si mi chýbala."Tento moment mi iba pripomenul ake hrôzy som si prežila. Od únosu som postúpila na nádherny dom snov.. Ten však skončil ako som sa opäť stala obeťou. Zažila som si pekne chvíľe ale tie zlé to ukončili. Moje väzenie sa skončilo vraždou a klamstvom. Začalo to presne tak hrozne ako aj skončilo. Sebastian za ten začiatok síce nemohol ale ukončil to ešte horšie. Zažila som si fyzickú a psychickú bolesť zároveň. Prajem si iba kľud a pokoj od všetkého toho zlého čo ma postihlo.
"Moja milá sestrička...."Začala som a ona sa na mňa zvedavo zapozerala.

Sedeli sme na gauči a spolu s rodinou pozerali film. Sme predsa rodina. Rodičia sa rozhodli ,že pre mňa teraz bude najlepšie ak budem v kľude.Chceli aby som si opäť pripomenula tie krásne chvíle v kruhu rodiny. Nepýtali sa ma na nič ohľadom toho kde som sa poslednú dobu nachádzala. Viem iba ,že Sebastian nám daroval obrovskú čiastku peňazí. Teda bola to  anonymna osoba ale viem ,že nikto iný ako on by to neurobil. Bola som rada. Chýbal mi môj domov. Len keď sa tak zamyslím spomeniem si na spoločné raňajky s Michaelom a Sebastianom. Tieto momenty mi pripadali podobné. Dokážem mu niekedy odpustiť jeho klamstvo? Jediné čo mi teraz prospeje je nemyslieť naňho. Odpočinúť si od všetkého toho trápenia a sĺz ktoré ma celú tu dobu sprevádzali.Hoci ten atelier by sa mi hodil aj doma. Trochu som sa pousmiala nad tou myšlienkou. "Kate zaspala."Zašepkala moja mama . Až teraz som si všimla ako jej tiekla malá slina. Teda ta musela veľmi trvdo zadriemať. "Zoberiem ju do postele."Pošepkala som a opatrne ju zdvihla. Bolo to náročnejšie. Za tú dobu čo som tu nebola pribrala. Bola o dosť ťažsie. Podarilo sa mi ju položil do postele. Prikryla som ju a vtísla jej malú pusu na čelo. Po úspešnej misií som sa vrátila naspäť ku rodičom."Idem si odpočinúť aj ja."Povedala som a oni ma iba silno obiali. Konečne doma.
Vyšla som schody a otvorila dvere od mojej izby. Všetko bolo presne tak ako som to tu nechala. Až na ten bordel. Mama tu musela upratovať. Zvalila som sa na svoju posteľ a od úľavy vydýchla nebola tak dobrá ako v dome snov ale bola moja.

O tri mesiace neskôr.

Nakupovala som s mamou v našom obľúbenom obchode. Doteraz som sa tam nevrátila. Čas ktorý som stratila mi už nikto nevráti. Preto sa to snažím mojim rodičom čo najviac vynahradiť. Bohužial je do toho zapojená aj škola. Horšie na tom je ,že ma čakajú prijmačky na vysokú školu. Nechcite vedieť aké úsilie ma to celé stálo. Mala som jednoducho šťiaste a 4 týždne zaborené v knížkach. Rodičia si uchvali tie peniaze presne pre tento moment. Takže všetke pôjdu na moju vysnívanu výsku. Rozhodla som sa ,že pôjdem za učiteľku. Je to v dnešnej dobe nedocené ale s deťmi rada trávim čas a kedže môj koníček je kreslenie. Prečo to nespojiť? Bude to veľká drina ale čo v dnešnej dobe nieje naročné. Po tom čo som si prežila mi to príde ako jediná normálna vec ktorú môžem urobiť.
"Chceme uhorky?"Opýtala som sa mami počas toho ako som čítala nákupný zoznam."Zober dvoje."Odpovedala a ja som urobila presne tak ako mi povedala.
Nakúpili sme a zaplatili. Spoločne sme to doviezli do auta a odcestovali domov.Nikto sa mi za tie 3 mesiace neozval. Zaujímalo ma ako sa má Monika. Čo bábätko?Neviem o nich nič tak ako oni o mne. Možno trochu začínam pociťovať ,že mi chýbajú.Pokračujú v tom biznise?Keď už raz začnete nieje cesty späť. Pán Viktor mi neprišiel ako typ osoby ktorá by to vzdala. Sebastian v tom bohužial ťahal s ním a Will sa snažil prežiť.Priala by som si pre nich krajší osud. Aj pre malú Sofí. Myslím na ňu. Trochu ma to prekvapuje ale prirástla mi ku srdcu. Bola nevinna a nič z toho si nezaslúžila. Mala vyrastať v normálnej rodine ako moja sestra alebo ja. Bude neskoro ak sa k nim po mojej výške vrátim?
Došli sme domov a vybalili nákup.
"Zavolaj sestru. Pomôže nám s varením."Prikývla som
"Kate zdvihaj svoj zadok od xboxu a poď nám pomôcť."Zakričala som na ňu spoza kuchynského baru. Hodila na mňa nenavistný pohľad. "Vieš ,že hra sa stopnúť nedá."Obránila sa. Nadvihla som obočie"Mám ti ukázať ako ti to stopnem?"Uškrnula som sa.Neveriaci na mňa pozrela."To neurobíš."

"Ale urobím."

"Mamííí."Zafňukala. Toto robí neustále. Drzaňa malá."Dosť obidve inak to vypnem ja ale na rok."Ozvala sa výhražne mama. Iba som ustúpila a začala jej pomáhať. Neochotne sa pridala aj moja zavislácka sestra.
Vduchu som sa však usmievala. Cítila som sa opäť šťastne.