Ohh...

Je to tu opäť

Prebudila som sa na neznámom mieste. Bola tu tma a jednu stenu miestnosti tvorili mreže. Neboli tu ani okná či postel. Citíla som sa ako zviera zavreté v klietke. Hlava mi išla vybuchnúť a moje nervy s ňou. "Sofi?" Prehovoril na mňa ženský hlas. Podišla som bližšie k mrežiam. Na druhej strane bola taká istá miestnosť ako moja. "Kika?" opýtala som sa s neistotou v hlase. Vyšla z tmy. Mala monokeľ a jej pery boli popraskané a rozkusané. "Dostali aj Vás..." Rozplakala sa a sýkla od bolesti. "Kto? Ty vieš čo sa deje?" Vyhŕkla som na ňu, čož nebol dobrý nápad. Bola cela roztrasená a zmätená. Od miestnosti nás delila menšia chodba. Nevidela som však na koniec. Bála som sa rovnako ako ona lenže na strach a paniku teraz nieje čas. "Je tu aj Peter.Ale.. Stále sa nezobudil." Vypadlo z nej.Prehltla som. Zatiahli do toho aj jeho. "Skús ho zobudiť."
"Zatiaľ dýcha. Museli ho buchnúť veľmi silno do hlavy.. Stále mu to krváca." Ozvalo sa po chvíľke. Ppočula som iba ako si roztrhala kus zo svojho trička.
Oprela som sa o stenu a premýšľala ako nás z toho všetkého dostať. "Účili ťa aspoň sebaobranu?" Spýtala som sa jej a čakala čo odpovie. Videla som ju ako mala Peťovu hlavu položenu na kolenách. "Uhm niečo málo áno." Povedala a ja som prikývla.Znela už trochu kľudnejšie. Kde je Filip? Uniesli ho tiež alebo ho tam nechali na pospas? Peter zakašľal a rychlo sa posadil. "Kurva..Moja hlava." Zanadával a obzrel sa okolo seba. "Kika?! Sofi? Čo sa to deje do piči?!" Ten bol ešte viac mimo než my dve. "Uniesli nás..," Odpovedala mu Kika a pevne ho objala. Asi bola rada, že tam niekoho pri sebe má. Tiež by som bola.
Chodbou sa ozvalo otvorenie dverí a potom následovali kroky. Prehltla som a postavila sa na nohy aby som lepšie videla. Boli to nejaký muži a za lakte niesli zbitého Filipa.Pevne som zvierala mreže. "Kto ste?!" Vyskočila som na nich ale neopovedali. Otvorili dvere na mojej klietke. Rýchle som sa k nim dostala a jedného z nich kopla do guli a hneď mu dala päsťou do brady. Ostatni pustili Filipa a hneď sa na mňa vrhli. Snažila som sa brániť ale vytiahli na mňa obaja zbrane. "Pokračuj a vleti ti guľka medzi oči!" Povedal a ja som sa zamračila. "Dostanem vás!" Zavrčala som ale ten ktorého som skopla ma chytil zozadu za ruky a vrátil do klietky. Hodil ma o zem a kopol niekoľkokrát do brucha. "Mrcha malá!" Dodal ale ostatní ho už odomňa ťahali čo najďalej. Vedľa mňa na zem položila zničeného Filipa, ktorí ledva dýchal. Moje brúcho ma dosť štípalo a ledva som nabrala dych ja. Zavreli za nami mreže a odišli preč. Aj napriek bolesti som podišla ku Filipovi a pohladila ho po zbitej tvári. Ten odkašľal krv a pomaly otvoril oči. Z diaľky som si všimla ako Peter pevne objimal Kiku okolo ramien. "Si v poriadku Sofia?" Opýtal sa ma Peter ustarane. Chytila som sa za brucho a pokúsila sa nadýchnuť. "Snáď áno.."

Pohľad Dominiky

Triasla som sa a Sebastian ma pevne objímal. Nachádzali sme sa u nás doma. Naše deti boli ďaleko od nás. Bola tu s nami aj Kikina rodina.
"Buď sa nám snažia pomstiť alebo nás budu vydierať." Premýšľal Will.
Zrazu k nám do domu prišiel Viktor a za ním neznámi muži. Jeden z nich bol vyšší a na nose mal okuliare. Vyzeral ako právnik kedže mal košelu a v ruke drzal dosku s papiermi. Ďalší pôsobil veľmi záhadne. Oči mu svietili modrastou farbou a vlasy mal roztrapatené do všetkých strán. Podišiel k nám a usmial sa. Ten úsmev ma očaril a zarazil zároveň.
Sebastian si ho premeriaval pohľadom. Myslím, že ani on netušil kto to je. "Teší ma. Volám sa Nikolas." Podal Sebastianovi ruku a ten mu ju neochotne prial. "Som Viktoriin brat." Dodal a mne sa trochu zastavil dych. Musela som si ísť sadnúť k Monike.
Sledovala som však oboch. Vymienali si pohľady a vtedy vystrelil päsťou proti Sebastianovi. Vstala som a pribehla rýchle k nemu. "Šibe ti?!" Okríkla som ho a zavraždila ho pohľadom.
"To máš za moju sestru a neter."Povedal.

"Teraz na vyrovnavanie učtov nieje čas." Oznámil William ale tiež bol naštvaní. Všetci sme teraz boli podráždení. Naše deti boli v nebezpečenstve.

"Viktoria mi o tebe nič nepovedala." Prehovoril Sebastian a prešiel si prstami po sánke.

"Mali sme rozdielneho otca. Keď sa to jej skutočný otec dozvedel.. Nechci vedieť aka vojna z toho bola. Najviac si odpikala moja mama a svojho otca som už dávno nevidel. Naša rodina je celkom komplikovaná." Vysvetlil a založil ruky na hrudi.
Keď sa naňho tak pozerám mimikou mi pripomína Sofi. Ta tiež do všetkého ide po hlave a vraziť niekomu jej tiež nerobí problém. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Spomenula som sa ako uniesli mňa. Prosím nech je v poriadku. Ten pocit keď neviete kde ste a netušite čo sa bude diať ďalej je odporny.