Ohh...

Davaj si pozor maličká

"To nebude možné."Povedal a chytil ma za rameno.Určite si všimol môj smutný výraz."Niesi hladná?"Snažil sa zmeniť tému."Asi áno..."Povedala som potichu a snažila sa zadržať slzy.Nebudem plakať..Niesom malé dieťa. Toto všetko je len dočasné a ani sa nenazdám a budem doma s rodinou.Povzdychla som si a následovala ho do kuchyne.
Sadla som si za barový stôl a čakala čo mi donesie.Pred nosom mi pristál tanier s 3 palacinkami.Nachvíľu mi to vyčarilo úsmev .S chuťou som sa pustila do palaciniek.Boli sladučké, plné nutelly a šľahačky.Mňam.
Ani som si neuvedomila a už som dojedala poslednú palacinku.
"Chceš ešte?"Usmial sa a zobral prázdny tanier.
"Nie ďakujem."Odgrgla som si a začervenala.Preboha! Ja som riadne prasiatko... Ach bože."Na zdravie"Zasmial sa a podal mi pohar s džúsom.
On mi snáď číta myšlienky.Po tých palacinkách mi je veľmi sladko.Napila som sa keď v tom vošiel on.Na sebe už ale nemal oblek .Obyčajné biele tričko a kraťasy.To je teda dosť veľká zmena.
Aj napriek tomu všetkému som stále nemohla uveriť realite.Všetko sa mi zdalo až príliš nerealne. Je to vrah. Mňa uniesol. A ja sa tu ako taký idiot napchávam palacinkami od niekoho koho vôbec nepoznám. "Prosím."Začala som pomaly."Pusti ma domov. Toto nieje normálne"Ihneď mi  však skočil do reči."Zostaneš tu či sa ti to páči alebo nie.Teraz si doma tu.Dejú sa veci ktorým by si ani ty nerozumela"Dohovoril a vybral sa na odchod keď som sa rozbehla za ním.
"Aspoň mi povedz kto si."Začala som rozoberať ďalšiu tému.Potrebovala som aspoň nejaké odpovede na moje otázky."Človek?"Nadvihol obočie a uškrnul sa."Vtipné fakt."Založila som ruky na prsiach.Nechápem prečo zo seba robí debila."V skratke.Bohatý a práca ako učiteľ bolo moje kritie.Ale jedno krásne hnedo vlasé dievča mi to narušilo.Mala nádherne oči a úsmev ktorému som neodolal a to bola..."Zamlčal sa a pohladil ma po tvári."Chyba"Dopovedal.
"Chyba je to ,že existuješ."Povedala som a malinko sa zamračila.Jeho slová ma možno aj ranili ale na takéto pocity nebol čas. Musím utiecť. 
Buď po dobrom alebo po zlom.
"Ukážem ti kde máš izbu."Chytil ma za ruku a viedol ku schodom.Tak toto ma prekvapilo.Čakala som ,že ma skôr zavrie do pivnice alebo niekam pod zem.Zamrazilo ma pri spomienke na to ako som skoro mesiac ležala niekde v diere.Najradšej by som na to zabudla.

Došli sme ku izbe.Bez zaváhania otvoril dvere a mne do oka padla obrovská posteľ s výhľadom na jazero dole. Zostala som prekvapená.  V rohu izby boli dvere ktoré viedli pravdepodobne do kúpelne. Napravo stála obrovská skrina so zrkadlom pred ktorou ležal nádherný chlpatý koberec. "Vitaj doma."Prehlásil. "Vieš ,že toto nikdy nebude môj domov."Prešla som popri posteli a končekom prstov som sa dotkla tej najmäkkšej látky. Wau. Povzdychla som si a pozrela sa naňho. Sledoval ma s úsmevom."Dokážeš sa usmievať aj potom čo si mi spôsobil?"Znela som dosť smutne a sklamane.Všimol si to.Vedel čo urobil a pár drahých veci s 3 palacinkami to nezachráni.Podišiel ku mne a chcel sa opäť dotknúť mojej tvári . Nedovolila som mu to. Mal by vedieť kde sú teraz jeho hranice. A tie sa zvýšili. Už pre mňa nieje to kým bol. Je ako cudzinec ktorý sa tu objavil.
" Prímeš moje ospravedlnenie?"Jeho hlas mnou otriasol."Na tom nezáleží."Šepla som a moje oči sa naplnili horkými slzami."Nikdy na to nezabudnem.Nemôžem len tak vymazať tie spomienky."Pár sĺz sa mi skotúľalo po tvári.Utrela som si ich a v tom si ma silno pritiahol k sebe. Počula som tĺkot jeho skazeného srdca. "Nikto ti neublíži"Zašepkal.
"Tak ma pusti domov."Povedala som cez zasĺzene oči.
"To je ten problém ,maličká. So mnou si najviac v bezpečí"

"Klameš samého seba"Zdvihla som hlavu a pozrela sa mu do očí.