Ohh...

Krásne ráno....

Hneď ako som sa zobudila. Do mojej hlavy udrela obrovská bolesť.Môj bože.Obzrela som sa okolo seba. Em čo robím na zemi? Pomaličky som sa postavila zo zeme a sadla si na kraj postele. V tom do izby vstúpil Sebastian a v ruke držal tácku. Na nej bola položená voda a nejaké tabletky.
Sadol si vedľa mňa."Dobré ráno."Povedal s úsmevom. Mne veľmi usmievavo nebolo. Hlava  sa mi točila.Úprimne si ani nepamätám čo sa včera dialo.. Snáď som nepovedala nič zlé."To ráno je otrasné"Zakňučala som a zobrala si tabletku ktorú som zapila vodou.
"Michael ti už robí osviežujúce smoothie"Na tvári mal stále ten svôj úsmev. Vtísol mi ešte malý bozk na čelo. Moje srdce sa malinko zachvelo a moje vnútro zalialo teplo. Líca mi pomaly naberali červenkastú farbu. Fu dobre to bude z tej tabletky.
"Pôjdeme na raňajky"Položil tacku na nočný stolík a ja som sa behom sekundy ocitla v jeho náručí.
"P-Počkaj.."Zakoktala som sa. Samozrejme som nečakala ,že zo mňa urobí princeznú. Dokážem chodiť aj sama ale dopadlo by to katastrofálne.
Sebastian ma odignoroval a ďalej niesol až do kuchyne.
Položil ma na studenú dlážku. Striaslo ma. Radšej som sa rýchlo posadila.
"Dobré ráno Slečna"Uškrnul sa Michael a položil predomňa smoothie.
"Uhm. Dobré.. Čo v tom je?"Obzrela som si pohár plný rozmixovaného ovocia.
"Všetko čo potrebuješ."Strčil mi do toho slamku a potľapkal ma po vlasoch.
"Teraz si smoothie našlo teba."Zasmial sa a začal robiť omeletu. Čo mu na tom prišlo vtipné? Asi som veľmi minule vystrájala.
Sebastian sedel vedľa mňa a pozeral do nejakých papierov.
Pozbierala som všetku odvahu ktorú som našla. Čo ťa nezabije to ťa posilní.Snažila som sa aspoň trochu povzbudiť. Napila som sa cez slamku. Zaplavila ma obrovská nálož chutí. Božinku. Nápoj bohov! Mňam.
Hoci som si to nedokázala pripustiť. Nevedomky som si začínala zvykať na toto záhadne miesto. Na Sebastianovu spoločnosť a Michaelovu starostlivosť a ochotu. Pousmiala som sa. Naozaj aspoň nachvílku som mala pocit domova. Michael mi prišiel ako moja mama. Sebastian nebol vôbec ako môj otec skôr...
"Oh. Dobré ráno."Ozval sa piskľavý hlas ktorý narušil moje zmýšľanie. No čo. Aspoň tejto rodinke  nechýba malá otravná čivava.
"Dobré."Odpoviem a ďalej pijem svoju lahôdku. Sebastian sa na ňu iba bez slova pozrel. Potom sa vrátil opäť k papierom. Em urobila mu niečo?
"To ma teraz chceš ignorovať?!"Zavrčala a dlaňami sa silno oprela o stôl. Wou spomaľ. Nechcel by ju Sebastian dať do výcvikového strediska?
"Môžem si robiť čo chcem Elizabeth. Ja som ťa sem nepozval. Svoj plastový zadok si si sem dotiahla sama."Skonštatoval Sebastian a ani sa na ňu nepozrel.Trošku som sa zasmiala. Teší ma ,že niesom jediná ktorá ju vidí ako umelú bábiku.
"Za to túto kravu si si sem dotiahol!"Skoro kričala.
"Kto ti tu je krava ty blbá sliepka!"Postavila som sa zo stoličky. "No dovoľ?! Videla si vôbec niekedy zrkadlo?!"Prehodila si vlasy cez rameno. Snáď si nemyslí ,že ma môže urážať."Narozdiel od teba áno!" Vrátila som jej poznámku.
Zamračila sa. "Nechápem prečo kurva ako ty, so mnou vôbec rozpráva!!"Založila povýšenecky ruky a nadvihla bradu. Tá špina! Zobrala som smoothie a vyliala jej ho rovno do ksichtu. "Ovocie pomáha na pleť. O tom si nepočula?" Hodila som pohár o zem. Na to sa Sebastian postavil zo stoličky a chytil ma za ruku. Silno ma ťahal až do miestnosti kde som kreslila.V tom zo seba ale vidal obrovský smiech."Ty si jej teda dala.."Povedal pomedzi jeho záchvaty.
"Nemala si začínať. Ľudí ako ona tolerovať nebudem."Oznámila som a sadla si na stoličku.
"Je neznesitelná. Máš pravdu ale bohužial patrí do mojej rodiny."Pohladil ma po vlasoch. Ukľudňoval ma aspoň fakt ,že sa na tom Sebastian zasmial. Len nechápem prečo sme išli sem.
"Inak."Začal a podišiel ku môjmu umeleckému dielu."Chcel by som urobiť výstavu tvojich diel.Zvládla by si viac takýchto obrazov?"Stála som tam s vyrazeným dychom a pootvorenými ústami. Výstavu mojich diel?! Veď ani niesu dokonalé. Sú to len pocity prevedené na plátno.
"T-To by bolo úžasné..."Snažila som sa aspoň o normálnu odpoveď.
"Aspoň by som už konečne mohla isť domov.."V tom zmizol jeho úsmev z tváre. Moje nadšenie pokleslo."Snáď si si nemyslel ,že tu ostanem navždy."Povedala som.

"Nemôžeš sa vrátiť. Je to nebezpečné Dominika. "Znel celkom nahnevane. Akoby som mu tými slovami ublížila.
"Ale Sebastian!"

"Žiadne ale! Dohovoril som."Z izby vystrelil ako stíhačka.
Tak ako som sa rýchlo tešila som aj zosmutnela.Prečo by to malo byť nebezpečné? Do očí sa mi opäť nahrnuli slzy. Nesmiem prestať zabúdať na to ,že on je ten zlý. Nechala som sa omámiť milým správaním. Aj keby som teraz ušla oknom. Netuším ani kde som. Nemám mobil. Neviem čo ma tam vonku čaká a na koho natrafím. Mohlo by to dopadnúť ešte horšie než tu ostať. Nehovorím nieje tu zle. Ale moja rodina je moja rodina. Musím ho viac otravovať. Aj Michaela. Určite niečo vie.Dúfam ,že niečo už čoskoro zistím.

Čo hovoríte  na dnešný diel?  Dúfam ,že sa Vám páčil! 😍😍❤️ Ďakujem za každý krásny komentár a hviezdičku😍😊