Ohh...

God

Neverila som keď sa po niekoľkých týždňoch otvorili dvere.Sedela som opretá o stenu a ledva sa pozerala pred seba.Temnota a chlad v tej miestnosti mi nerobili vôbec dobre.Cítila som sa slabá ,unavená a zničená.Prišiel ku mne a pohladil ma po tvári."Všetko bude v poriadku."Zašepkal a ja som bezmocne upadla do jeho náruče.
Zobudila som sa až na ostré svetlo ,ktoré mi priamo svietilo do tváre.Zdalo sa mi až nemožné ,že vidím slnko.Trvalo mi kým si moje oči zvykli na svetlo.Ležala som v mäkkej posteli ,napojená na infúziu.Samozrejme moje ruky boli pripútané ku posteli.Sakra.Rozhliadla som sa viac po izbe ale nič okrem skrine, písacieho stolíka  a okna tu nebolo.
Dvere v izbe sa otvorili a v nich stál on.Mal na sebe oblek a v tvári mal ustaraný pohľad.Zamračila som sa.
Nechcela som ho ani vidieť.
"Pusti ma domov!"Vyprskla som na neho.On akoby odignoroval moje slová a sadol si na okraj postele.Keby som nebola priputaná tak by som ho zavraždila na mieste.
"Ako ti je?"Opýtal sa a chytil ma za zápästie.Samozrejme som s ňou trhla aby si ten nápad rychle vyhodil z hlavy.
"Chcem ísť domov!"Zopakujem s vážnym tónom a zamračím sa.
Povzdychol si a v tom ma chytil za lícne kosti."Zlatko."Začal s úsmevom ktorý vo mne vyvolával strach.Prehĺtla som.Takto som ho vôbec nepoznala."Svoj domov už nikdy neuvidíš.Čaká ťa niečo omnoho lepšie."Dopovedal a mne z toho všetkého vyhŕkla slza."Oh."Vypadlo z neho keď si všimol moju slzu ktorá sa skotúľala na jeho ruku.S končekom prsta mi ju však utrel a zo stolíka mi podal servítky.Predomnou sa nemusí hrať na dobráka.Viem ,že je to vrah a obyčajné monštrum.
"Pane."Ozvalo sa spozaneho.
"Áno?" Otočil sa ku osobe za ním a ja som so zaslzenými očami sledovala sceneriu pred sebou.
"Tu je ten náramok o ktorý ste žiadali.Všetko je už pripravené."Oznámil nejaky chlap a podal mu kovový kruh."Ďakujem."Poďakoval a hneď ten chlap odišiel z izby."Tak.Dnes sa tu môžeš konečne porozhliadnuť."Povedal so širokým úsmevom a odhrnul mi deku z nôh."Nie!"Vyhŕkla som a nohu od neho odtiahla.
Moja snaha bola ale márna a silou si moju nohu pritiahol bližšie ku sebe.Na členok mi pripol tu kovovú vec.Svetielko na nej blikalo na červeno.Panebože.Ja som tu vo väzení! "Prosím chcem ísť domov!"Začala som radšej s prosebným hlasom keď mi začal odopínať putá.
Ignoroval ma čo ma vytáčalo ale zároveň som z toho bola ešte viac smutná.
"Hej!"Zavrčala som naňho aby sa na mňa aspoň pozrel.Moje ruky boli už volné a mala som chuť urobiť to už od začiatku.
Zapozeral sa mi do očí akoby čakal radosť alebo šťastie.Nikdy nebude vlastniť moju slobodu.Strelila som mu riadnu facku na líce až mu hlava trhla na stranu.Ukazovákom a prstom si prešiel po sánke a moje zápästie silne zovrel.Chcela som kňučať od bolesti ale len som zo seba vydýchla nahromadený vzduch.Dívali sme sa navzájom do očí.On zabíjal pohľadom mňa a ja jeho."Nikdy ti nebudem patriť!Niesom žiadna vec!Toto všetko je len dočasné!!A skôr či neskôr sa odtialto dostanem!A ty skončíš v base a je mi jedno!Aleže úplne jedno aký máš na to názor!Skončil si u mňa!"
Zlosť vo mne vrela.Nebola som takáto odvážna a nikdy som nikomu nestrelila facku ale on si ju zaslúžil aj omnoho viac bolesti .Za to aký je kretén by si zaslúžil aj smrť.
"Sebastian."Ozval sa ženský hlas a on sa prudko obzrel za seba."Čo je?!"Povedal dosť podráždeným tónom a ona len cúvla do zadu.
"Máte prácu.Už to dlhšie nepočká."Znela nervózne akoby z neho mala strach.Ale stála rovne a vystreto akoby vedela ,že jej neublíži.Pracuje preňho?Čo je vôbec zač! Postavil sa a bez slova odišiel spolu s ňou.Znovu som vydýchla a prešla si po červenom mieste na zápästí.Hnusák!Vyskočila som z postele, čo som ihneď oľutovala.Musela som si vytrhnúť infúziu."Au!Kurva!"Zakňučala som a rýchle pribehla ku oknu.Slnko mi dočasne oslepilo oči.
Videla som iba hustý les a hory v pozadí.To asi nebudeme v tatrách...
"Fuck!"Zanadávala som si a vybrala sa ku dverám.Pomaličky som ich otvorila a obzrela sa na obe strany.Nikde nikto iba dlhšia chodba ktorá viedla do nejakej predsiene s lustrom.Pomaličky som tam kráčala a oprela sa o zábradlie.Musela som prehltnuť slinu.Vyzeralo to tu nádherne.Nemohla som si to však priznať.Aj napriek kráse v ktorej som sa náchadzala mi stále chýbal môj domov.Žiadny luster či krásny výhľad na stromy s jazerom to nezachráni.Vybrala som sa po ľavej strane.Obrovská miestnosť s presklenou strechou a dole bol bazén s vírivkou.Em.To som už naozaj hore?Neverím ,že niesom v sne.Pochybujem žeby si s učiteľským platom mohol niečo také dovoliť.
Dobre.Už to tu nebudem ďalej skúmať.Vybrala som sa rovno ku schodom ktoré boli na druhej strane odomňa.Zišla som ich  a obzrela sa po vchodových dverách.Boli priamo predomnou.Rozbehla som sa k nim ale na moju smolu boli zamknuté.
"Slečna Dominika.O čo sa tu snažíte?"Ozval sa ten chlap čo mu doniesol ten obojok čo mám na nohe.
"Utiecť domov."Odpovedala som jednoducho.
"Viete ,že to je nemožné.Ten prístroj čo máte na nohe nieje len hračka.Monitoruje to vašu polohu."Dopovedal a ruky si držal za chrbtom.
"Prečo preňho pracujete?"Vyhŕkla som naňho so založenými rukami.
"Peniaze.A ak nechcete skončiť mŕtva mali by ste ho počúvať aj Vy.Neviete v čom ste sa to ocitli."Hovoril rázne a dosť vážne.Až mi z toho naskočili zimomriavky.
"Chcem ísť odtialto preč..Za rodinou..Prosím."