Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

4. tajomstvo?

Time skip

Z ničoho nič som sa prebral uprostred noci. Na budíku svietil bledými bielymi číslami čas 2:04. Viem z vlastných skúseností že ak sa bez príčiny prebudíte niekde uprostred noci, hlavne medzi pol nocou a treťou hodinou rannou, tak to neveští nič dobré. Neviem či veríte na nadprirodzeno ak áno už ste možno počuli o tom že ak sa zobudíte bez príčiny vtedy a vtedy, máte v izbe démona alebo vás niekto sleduje. Ja tomuto neverím. A neverím ani na duchov ale aj tak som mal divný pocit. Raz keď som bol malý som sa takto zobudil a fakt som v izbe démona mal. Teda... aspoň Nemecké Impérium :D netuším čo tam robilo, každopádne je stále šanca že sa mi to len snívalo. Dnes som sa ale zrejme bez príčiny nezobudil. Všimol som si dve veci. Za prvé to bola bolesť na mojom chrbte, ako som si myslel, páska nebol dobrý nápad. Bol to hrozný nápad tak povediac. Ale viem ako by bolelo teraz ju dávať dolu a tak to robiť nebudem. A druhé čo ma mohlo prebudiť bola búrka. Vonku bola silná búrka, lialo ako z krhly a najmenej každých 20 sekúnd sa blýskalo a hrmelo. V tú ranu mi bolo jasné že dnes už spať nebudem. A ani mi to nevadilo. Búrky sú v Septembri celkom vzácne a ja nemôžem odmietnuť zažiť poslednú búrku v tomto roku. Niekoľko minút som len stál pri okne a hľadel von. Blesky raz za čas osvetľovali moju izbu, celkom som sa nechal pohltiť zvukom dažďa dopadajúceho na okenicu a parapetnú dosku sprevádzaného orchestrom hromov. Z nejakého dôvodu mi ten zvuk vždy čosi pripomenie, starú spomienku, niečo čo som zažil keď som bol veľmi malý, ale vždy keď sa pokúsim si na to spomenúť, ako náhle si myslím že mám tú spomienku na dosah, proste zmizne ako keby nikdy neexistovala. Štve ma to neskutočne, pretože sa snažím odhaliť všetky alebo čo najviac tajomstiev zahaľujúcich moje detstvo a vlastne aj moju existenciu. Z nejakého dôvodu so mnou otec odmieta o všetkom čo sa stalo do mojich 5 rokov hovoriť ak si to nepamätám sám. 

Ale to mi nezabráni užiť si búrku. Dlho som rozmýšľal či priať to riziko a urobiť si malý úlet. Vedel som aké následky by to malo keby mi na to otec prišiel, ale jednoducho som nemohol len zostať sedieť v izbe. Nakoniec som sa rozhodol. Zasvietil som nočnú lampu, zamkol dvere a čo najtichšie na seba hodil mikinu a len v ponožkách vyliezol cez okno do záhrady. Moja prvá myšlienka bola že mi musí dobre jebať pretože moja izba je na druhom poschodí domu a ja nemám ani predstavu ako sa dostanem naspäť. Ale musel som si uvedomiť že to je problém na neskôr pretože teraz som si chcel pár minút užiť. Len som sa prechádzal po záhrade, sledoval blesky a už bol úplne mokrý. Tráva doslova čvachtala pod mojimi nohami pretože celý trávnik bol jedna veľká mláka. Ale užíval som si to, a to bolo hlavné... teda do doby než sa v otcovom okne rozsvietilo svetlo. Búrka ho musela tiež zobudiť, ale nerozumel som prečo by svietil, vstával z postele, otváral okno a kričal na mňa. 

ZSSR: Čo ti už načisto jebe?! Čo tam robíš?!

Neodpovedal som mu, nevedel som čo. Mal som teraz dve možnosti, zmieriť sa so všetkým čo príde alebo sa modliť. Moje srdce tĺklo ako o život keď otec zavrel okno a zišiel dolu a vonku. Okamžite a bez ďalších slov ma zobral dovnútra a prinútil ma sa prezliecť pretože by som inak po celom dome robil mláčky. Potom ma zobral do obývačky a o tretej ráno sa rozhodol že je skvelý čas na rozprávanie. Musel som mať ešte väčší problém než som si myslel. 

ZSSR: Vysvetli mi čo to malo byť! Ako si to predstavuješ že sa u prostred noci vyberieš vonku?! Ty máš spať! Uvedomuješ si že máš zajtra školu? Keby si sa aspoň poriadne obliekol ale ty si nevezmeš ani topánky, odkiaľ si prišiel do prdele?!

Sovietska ríša:...Prepáč otec, zobudil som sa a nemohol som zaspať. A chcel som sa ísť prejsť. 

ZSSR: O tretej ráno -_-

Sovietska ríša: No... o piatej by som sa už zaspať nesnažil... ?

ZSSR: To je tvoja výhovorka? Už sa preber! Ty máš 14 Sovietska ríša! Nemôžeš chodiť vonku v noci čo si sa zbláznil?! 

Sovietska ríša: Mám 15 a je to predsa to isté ako keby som išiel cez deň, len je tma :/

ZSSR: Lenže ty máš spať v noci! 

Sovietska ríša: Ja viem... ale... *povzdych* vieš ako mám rád búrky, a toto je dosť pravdepodobne posledná v tomto roku. Nevydržal som sedieť v izbe. 

ZSSR: To chápem. Ale vážne si nemohol počkať do rána? Alebo nechať otvorené okno?

Sovietska ríša: To nie je to isté!

ZSSR: *povzdych* nebudem sa o tom s tebou baviť, máš zaracha do konca týždňa. 

Sovietska ríša: ...Dobre. 

Vážne? Zaracha? Akože nesťažujem sa, ale toto je oveľa lepšie než som dúfal. Prekvapilo ma to ale ani ma nenapadlo niečo namietnuť. Otec ma poslal ísť si ľahnúť a ja som ho poslúchol. Aj keď mi musel vyraziť dvere do izby pretože som ich zamkol z vnútra. Nechal som okno pootvorené aby som dážď aspoň počul, a nakoniec sa mi zaspávalo dobre. Už po druhý krát som cez to že je to nemožné zaspal. ...Teda takmer. Poznáte ten pocit kedy pomaly prepadávate spánku a vaša myseľ začína blúdiť v myšlienkach. Keď akoby miznete zo svojho tela a strácate sa v ríši snov, až nakoniec zaspíte. Lenže toto sa dnes nestalo. Nie mne. Na prelome medzi tým snovým pocitom a spánkom, ticho v izbe preťal prenikaví výkrik sprevádzaný revom dravca ktorý trhá svoju korisť na kusy. Videl som záblesk a bol som si istý že to nie je len v mojej hlave. Mal som pocit že priamo do stredu mojej izby udrel blesk, dokonca mi zostal vypálený na vnútornej strane viečok ako keď dlho pozeráte do svetla. Mohol by som to odprisahať. Ale tak ma to vystrašilo, že som dostal taký ten hororový - spánkový jumpscare, prudko som sa posadil a v zápetí spadol z postele pretože moje telo si reflexívne myslelo že musím pred niečím utekať. Nekričal som ako by mohol kričať niekto v tejto situácii ale vystrašilo ma to poriadne. Niekoľko sekúnd, možno minút som len sedel na zemi a snažil sa spamätať z toho čo sa mi práve stalo keď do mojej izby vrazil otec. 

ZSSR: Si v poriadku? Čo sa stalo?

Sovietska ríša: Nič... 

ZSSR: Tak čo robíš?

Sovietska ríša: *povzdych* mal som zlý sen. 

ZSSR: Prečo sedíš na zemi?

Sovietska ríša: Zľakol som sa, zobudil sa a spadol z postele, nič viac. Som v poriadku.

ZSSR: Fajn, vráť sa do postele ešte máš asi hodinu a pol na to aby si sa vyspal. 

Prikývol som a vrátil sa do postele, stále trochu v šoku ale môj mozog bol späť pri vedomí a snažil sa vymyslieť racionálne vysvetlenie pre môj zážitok. Blesk zrejme musel udrieť niekam na dvor blízko môjho okna, to by vysvetľoval ten záblesk. A ten rev... zrejme som len počul hrom a v polospánku si to môj mozog interpretoval ako krik. Áno, to dáva zmysel. Asi som nemal nechávať otvorené okno. Rozhodne je to nepríjemný zážitok. Už som sa ani nesnažil zaspať a okno som zavrel.