Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

9. tajomstvo

Prišiel som za otcom a nastúpil do auta. Mal očividne dosť zlú náladu. 

ZSSR: To ti trvalo. Povedal som ti nech to nepreťahuješ. 

Sovietska ríša: Išiel som skoro hneď po tom čo si odišiel ty. Ani nie minútu. 

ZSSR: MAL SI ÍSŤ SKÔR!

Udrel oboma päsťami do volantu. Nevedel som síce čo som urobil ale nie že by mi na tom nejak strašne záležalo, takže som bol ticho a proste počkal kým prídeme domov a tam sa znovu zavrel do izby. 

<Time skip>

Zobudil som sa na ďalší deň, pozrel na hodinky a: 02:43. Prečo sa budím takto skoro? Aký to má zmysel? Viem že som poslednou dobou prespal celé dni ale podľa otca teraz moje telo potrebuje odpočinok takže by ho nemalo takto odmietať. Mal som zrejme halušky ale na chvíľu sa mi zdalo že vonku sneží. Nie husto, len malé chumáčiky snehových vločiek ktoré sa v bezvetrí pomaly nesú vzduchom k zemi a za nimi ďalšie a ďalšie len aby mohli nakoniec vytvoriť hladkú bielu prikrývku všade naokolo. Ale nebolo to tak. Keď som sa pozrel znovu nebol tam žiadny sneh, len čierno-čierna tma. Na chvíľu som začul nejaké tiché zvuky z obývačky. Len nepatrné. Cinknutie skla a jemné šúchanie čohosi o čosi. Otec bol ešte zrejme hore a možno by som za ním išiel, necítil som sa teraz celkom dobre, keď bola všade okolo tma. Nikdy som sa tmy nebál a nebojím sa ani teraz, ale mám taký nepríjemný pocit. Naviac by otca rozhodne nepotešilo vidieť ma mimo postele a naviac ak je stále v tej nálade v akej bol včera tak si to určite rozmyslím. Uvidíme ráno. Pre zatiaľ som sa len zahrabal hlbšie pod perinu a zavrel oči, tak ako so to robil keď som bol malý. Neviem čoho so sa bál vtedy, ale toto rozhodne fungovalo... kedysi. Dnes ten pocit zostal nech som robil čokoľvek ale nemohol som si byť istý čo sa mi moje podvedomie snaží naznačiť. Len pre istotu som vyliezol z postele a zablokoval kľučku dverí stoličkou keď už nešli zamknúť, len pre istotu, nesnažím sa tým nič naznačiť. Ale dúfal som že po tomto sa mi už bude spať lepšie. 

<Time skip>

Ani hovno! Nezaspal som do rána a až keď začalo vychádzať slnko na pár minút sa mi to podarilo. To bola tak divná noc.... Zažil som už všetko od presvedčivých nočných mor cez insomniu spôsobenú bolesťou alebo divnými myšlienkami až po prekvapivo konkrétne nočné paralízy ale toto sa mi zatiaľ nestalo. Nuž všetko je raz prví krát, trebárs sa mi to teraz bude diať častejšie a ja nakoniec nájdem spôsob ako to využiť. Ale práve dneska by som radšej spal. 

Nuž, druhý krát som sa zobudil niekedy okolo... 9. ráno? Len som vyliezol z postele a hodil na seba mikinu než som išiel von. 

ZSSR: Už som sa bál že si zamrzol. Vieš koľko je hodín?!

Sovietska ríša: Okolo deviatej, nemal som zapnutý budík... mal som vstať skôr? Nepovedal si mi to.

ZSSR: To je fuk mal si to vedieť! 

?

ZSSR: Prečo si do riti v pyžame? Padaj sa prezliecť!

Sovietska ríša: Em... dobre... 

Tak som sa vrátil do izby, fakt by ma zaujímalo čo s otcom je, chápem že včera mohol byť trochu mimo kvôli Nemecku, ono mali spolu veľa sporov nie je pravda že to neviem. Ale pri takýchto blbostiach sa nezvykne hnevať dlho naviac s týmto sám súhlasil. Nuž prezliekol som sa, uistil sa že nie je niečo očividné na čo by som mohol byť znovu upozornený a išiel naspäť za otcom. 

ZSSR: Nezaspal si tam?

Sovietska ríša: Eh... urobil som niečo?

ZSSR: Čo?

Sovietska ríša: Už od včera sa ku mne správaš ako keby som niečo urobil, ale ak áno nie som si toho vedomí. Mohol by si mi... prosím povedať?

Bol ticho ako keby ma úplne ignoroval. Napil sa a ďalej sledoval stenu. Povzdychol som si a znovu sa mu pokúsil vysvetliť svoj postoj.

Sovietska ríša: Ak ide o to Nemecko, tak prepáč ak si čakal že prídem skôr ale ja som to nevedel, vyzeralo to že mám aspoň minútu-dve. 

ZSSR: To je mi u riti. Vadí mi že si sa s ním stretol. S psychopatom zasraným. 

Sovietska ríša: Ale... súhlasil si.

ZSSR: Nesúhlasil, OSN ťa chcel vidieť, povedal že máme prísť tak ak si toho schopný a že tiež môžeš stretnúť toho nacistu a potom položil. 

Sovietska ríša: Tak chápem že máš zlú náladu ale prečo si mi to nepovedal?

ZSSR: Chceš facku? To je moja vina?

Sovietska ríša: Nie ale mohol si mi to povedať. Otec.... prosím ťa pochop že som tiež len človek a tiež robím chyby. Snažím sa ich eliminovať a byť "bezchybný" pre teba, ale nie som si istý či existuje dokonalosť, skôr asi nie. Nie som jednoducho robot. Občas urobím nejakú blbosť a občas sa správam ako kretén ale prosím ťa ver mi že je mi to ľúto. 

ZSSR: Už na teba proste nemám nervy. 

Sovietska ríša: Tak mi prosím povedz čo mám robiť pretože ja sa nevyznám a neviem čítať túto tvoju emocionálnu Enigmu. 

ZSSR: Prosím?!

Sovietska ríša: Jednoducho... neviem čo mám robiť. V jednu minútu sa ku mne správaš ako otec k synovi a v druhej ako rozzúrený dozorca v Gulagu k zbehovi. 

Zdvihol som k nemu pohľad, naštvaný výraz na jeho tvári hovoril snáď za všetko, povedal som priveľa. Ale už som nad tým rozmýšľal dlho a musel som to dostať von zo seba. 

Sovietska ríša: Nie-Nie! Neber to tak. Nemyslel som to zle, viem že moje správanie je ešte horšie ale veľmi by mi pomohlo vedieť v akej som situácii. Prosím, nechcem tak veľa. 10 minút denne tvojho času na to aby si mi povedal či máš dobrú alebo zlú náladu a v prvom prípade možno na krátky rozhovor, nič viac. 

ZSSR: Nič viac? Takže ťa môžem vyhodiť na ulicu. Nedostaneš nič viac. 

Sovietska ríša: Ale nie... ak budeš mať kľud môžem spať vonku, nemusím vôbec chodiť do domu-

ZSSR: NIE!

Udrel päsťou do stola. Teda čakal som všeličo ale toto zase raz nie. 

ZSSR: UŽ NIKDY NEHOVOR TAKÉTO KRAVINY! Ako ťa TAKÉ NIEČO mohlo vôbec NAPADNÚŤ?!

Sovietska ríša: Otec- prepáč ja-

ZSSR: Prečo by si kurva mal spať vonku?! 

Sovietska ríša: Mal by si odo mňa pokoj a nemusel by si sa o mňa starať...

ZSSR: Prečo by som do riti?! Toľko práce zase nemám!

Sovietska ríša: Eeeh... oci? ....ČO? Pred chvíľou si hovoril že na mňa už nemáš nervy ale keď som navrhol že zostanem mimo tvoj priestor aby si ma nemusel riešiť je to problém, tak.... tak čo mám robiť?! Nič čo urobím alebo navrhnem nie je dobre tak čo odo mňa chceš?!

Dostal som facku. Veľmi nečakané. -_-

ZSSR: Čo si to kurva dovoľuješ ty bastard zasraný?! AKO TO SO MNOU HOVORÍŠ?! 

Sovietska ríša: Eh- Prepáč, to mi ušlo, nechcel som!

Dostal som ďalšiu facku a teraz už som sa neudržal na nohách. 

ZSSR: Čo si myslíš že ja som nejaký tvoj kamarát z ulice?! MIGAJ DO IZBY! Ešte si to vybavíme keď budem mať náladu! 

Rýchlo som sa postavil a doslova šprintoval do izby. Potichu ale rýchlo som za sebou zavrel dvere, teraz som bol úprimne poriadne zmätený.