Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

Tajomstvo RSFSR

<Trochu time skip>

<Pohľad ZSSR>

Rozmýšľal som. Nad mnohými vecami. Môj syn utiekol do svojej izby ako zbabelec, vychoval som ho snáď takto? A je to dobré alebo zlé? Chcel som aby ma rešpektoval ale nechcel som aby sa ma bál a naviac čo ak sa takto bude správať aj pri iných ľuďoch. Nechcem aby sa nechal fackovať. Odo mňa je to iné pretože som jeho otec. 
Rozmýšľal som nad tým čo povedal... spať vonku? Prečo? Prečo by to chcel dobrovoľne? Nikdy nedopustím aby sa to stalo, nie kým býva pod mojou strechou. Ale už to že to navrhol sa mi nepáči. Ak si myslí že ho doma nechcem tak sa stalo to čoho som sa obával najviac. Nie som veriaci, ale aj tak som sa modlil ku všetkému čo by mi v tom mohlo pomôcť aby moje deti nikdy nezažili to čo som zažil ja vo svojom detstve. Modlil som sa aby som nebol rovnaký rodič ako bol môj otec, lenže to presne som teraz urobil. 

*flash back*

RSFSR: NENÁVIDÍM ŤA! SI HNUSNÝ UŽ V ŽIVOTE ŤA NECHCEM VIDIEŤ!

RI: RSFSR, byť na tvojom mieste radšej by som vážil slová. Dobre vieš že za takúto drzosť zaplatíš. 

RSFSR: NASER SI! 

RI: Ak už musíš svoju náladu prezentovať, snaž sa zvoliť iný postoj. Nemusí celý hrad vedieť že môj syn sa zase správa ako môj syn. 

Provokačne sa usmial. Mal som chuť mu vraziť za tej jeho protivný výraz ale to by mi odťal ruku. Tak som sa ovládal. Nič mi ale nebránilo mu nadávať. 

RSFSR: A PREČO NIE?! HEJ ĽUDIA! VŠETCI ČO MA POČUJETE! VAŠE VEĽKÉ RUSKÉ IMPÉRIUM JE SKURVENÝ IDIOT A TYRAN!

RI: *povzdych* Myslím že to by práve stačilo. 

Prišiel ku mne a vzal ma za ruku. Bránil som sa ale napriek tomu ma bez väčšej námahy odtiahol vonku. Snažil som sa ho pohrýzť, udrieť alebo čokoľvek, ale nejakým spôsobom si ma stále držal dosť ďaleko od tela. Zamkol ma do malej klietky pre psy ktorá stála pri kope s drevom.

RSFSR: Kurva! Pusti ma odtiaľto!

RI: Nie. Nezaslúžiš si to. Nezaslúžiš si slobodu, nezaslúžiš si žiť pod jednou strechou so mnou. Aj toto je pre teba ešte malý trest. Zaslúžil by si si verejne zbičovať, možno pár dní v hladomorni. Nie dvor a klietku. Ale že som taký milosrdný ešte raz ti to nechám prejsť. Naposledy RSFSR a aj to len preto aby si vedel že nie som tyran, a viem ľuďom aj odpustiť. Radím ti však ukľudniť svoje hormóny. V tvojom veku sú podobné blbosti normálne, je bežné že deti oboch pohlaví okolo 13 rokov začínajú trochu vystrájať, ale ty už to vyslovene preháňaš. Dostaneš dosť času na to aby si si svoje správanie premyslel. Uvidíme sa RSFSR. 

S tými slovami odišiel a nechal ma tam. Ľahol som si na kovovú podlahu klietky, pršalo a tak som ležal v mláke. Už som tu skončil mnoho krát. Občas v klietke, občas priviazaný k lanu, tak ako vždy aj teraz som sa snažil dostať sa von, ale nešlo to. Nemal som potrebnú silu. A tak som tam len ležal a čakal že sa niečo stane. 

*flashback end*

Je to nepríjemná spomienka, no je jedna z mnohých takýchto. Sama o sebe nie je taká zlá, problém je v dôvode jej vzniku. Robil som to pravidelne. Vždy som "ukradol" trochu jedla v kuchyni a potom som išiel do mesta aby som ho rozdal ľuďom ktorý na jedlo nemajú. V impériu môjho otca bol vždy hlad. Veľká časť populácie žila pod hranicou chudoby, nemala na jedlo, na šaty ani na bývanie a dupľom nie na školu. Vedel som čo riskujem tým že som toto robil, ale v paláci bolo jedla veľa, väčšina sa ani nikdy nezjedla a vyhodila sa alebo sa dala zvieratám. Nebolo to len jedlo. U nás bolo všetkého prebytok. Vždy! A aj tak nikdy nebolo dosť. Teda mne áno, ale otcovi nikdy. Mohol by vlastniť všetko a aj tak by chcel viac. Cár to isté. Je jedno ktorý, vo finále boli všetci rovnaký. Hrabali pre seba a okrádali chudobných ľudí zatiaľ čo v meste bol hlad a zima. Ale o tom som vlastne ani hovoriť nechcel. No snáď sa dá pochopiť prečo ma tak prekvapilo keď Sowiet navrhol že bude spať vonku... 

Možno by som mal ísť za ním... Hovoriť s ním o tom. Alebo ho radšej mám nechať nech sa dá do kopy sám? Vždy sa dá dokopy to viem. Ale nechcem aby sa doma cítil zle, do riti zas som sa správal ako idiot! Tiež neviem kedy prestať... Myslím že ak pôjdem za ním a pokúsim sa to vysvetliť nič nepokazím. 

Postavil som sa teda a pár sekúnd bojoval so závraťami než som zvládol rovno stáť. Prišiel som ku dverám do Sowietovej izby a zaklopal. Bez nejakého ďalšieho váhania som vošiel dnu a našiel Sovietsku ríšu plakať na zemi opretú o jeho posteľ. Keď ma videl bleskovo si utrel oči a postavil sa. Chcel niečo povedať ale zastavil som ho. 

ZSSR: Prepáč.

Sovietska ríša:???

ZSSR: Za to čo som povedal, nemal som na teba kričať. Robíš blbosti máš pravdu ale teraz si nič neurobil. Asi ti dlžím vysvetlenie... 

Sovietska ríša: To je-...v poriadku...

Sadol som si na posteľ a jeho posadil hneď vedľa. 

ZSSR: Prepáč za tú facku, mal som sa ovládať. Len ma prekvapilo čo si povedal...

Sovietska ríša: Ale prečo, nerozumiem...

ZSSR: Vieš... keď som bol malý môj otec ma nechával spať vonku... Veľmi často. A hlavne cez zimu to úplne príjemné nebolo, nevravím že zima je zlá ale nepáčilo sa mi to. A... nechcel som aby si to niekedy zažil tiež. Je to iné niekde v zákope to je jasné. Ale ja nechcem byť ako môj otec. Rozumieš?

Prikývol. Objal som ho. Bežne som sa snažil neukazovať mu emócie takýmto spôsobom ale myslím že práve toto teraz potreboval. Usmial sa, ale nebol to taký škodoradostný úsmev aký je pre neho typický, ale milí úsmev. Už strašne dlho som ho nevidel usmievať sa. A vlastne ani nemal dôvod za posledný rok. V túto chvíľu som si prial len jedno a to aby som na neho už nikdy nezdvihol ruku. Aj keď som vedel že budem musieť, ale nechcel som. Jediné čo som chcel bolo ho ďalej takto držať až dokým nezaspí. Ale myslím že bol príliž v strese na spánok, aspoň tak súdim podľa jeho srdečného rytmu.