Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

7. tajomstvo

Ukrajina: Hej! Vnímaš? Čo ty v tejto časti mesta?

Sovietska ríša: Eh... Ukrajina... no trochu som sa stratil, nevieš kde to som?

Ukrajina: No mohla by som vedieť. Ale vysvetli mi čo tu robíš.

Sovietska ríša: Išiel som sa prejsť a nejak som zabudol na realitu...

Ukrajina: Eah, poď so mnou, už je noc a domov aj tak netrafíš po tme.

Zobrala ma za ruku a už aj ma ťahala kamsi medzi bloky. Bol som dosť prekvapený že sa mi vôbec prihovorila, stretával som bývalé Sovietske republiky často v škole alebo aj na ulici ale väčšinou sme sa obišli bez toho aby sme sa navzájom nejak zaregistrovali. A konkrétne s Ukrajinou... som ešte snáď ani nehovoril. Pozeral som sa na svoju staršiu sestru so značným rešpektom, ale nie takým aký by ste mali k staršiemu súrodencovi, ale takým aký mávate k cudzím ľuďom o ktorých nič neviete a tak ste radšej ostražitý. Bola asi o hlavu vyššia než ja ale mala krásne tmavo-modré oči a kvety prepletené vo vlasoch. Vyzerala tak... pekne. Môžem sa zaľúbiť do niekoho kto je členom mojej rodiny? (to bol len vtip, ďakujem že ma chápete)

Ale potom tu boli tie ďalšie veci. Napríklad -znovu- spôsob akým so mnou zaobchádzala. Držala ma za predlaktie a dosť pevne takže aj keby som chcel asi sa z toho nevykrútim. Pozerala sa cestou rovno pred seba a prakticky ignorovala moju existenciu. Len ma brala so sebou. Lenže som si zase prišiel ako totálny idiot za to že ma berie takto. Nenávidím keď to ľudia robia a tak som sa rozhodol skúsiť nadviazať konverzáciu.

Sovietska ríša: Kam... to vlastne ideme?

Ukrajina: Ku nám domov. Neviem kde bývaš ale toto je bližšie.

Sovietska ríša: Eh- vieš čo? Ja... sa asi radšej vrátim. Nejak už trafím.

Ukrajina: Neboj sa, Rusko nie je doma... *ticho* predpokladám že sa nebudem pýtať čo sa ti stalo. 

Sovietska ríša: Vďaka...

Ukrajina: Ale vyzeráš hrozne. 

Sovietska ríša: Došlo mi do, znovu vďaka... 

A tým konverzácia skončila a ja som sa už nepokúšal ju znovu začať. Nakoniec sme došli do jedného z vežiakov, vyšli na jeho 8. poschodie a ja som sa začal cítiť fakt nervózne a ľutovať že už som nezdrhol keď Ukrajina otvorila dvere do jedného z bytov na chodbe. 

Ukrajina: Čaute decká, máme návštevu zoznámte sa.

A zrazu ticho. Nervózne som zdvihol ruku na pozdrav a zamával ostatným, pričom mi bolo jasné že vyzerám ako totálny magor a zrejme ostatný neboli... úplne stotožnený s tým že som tu. Napriek tomu že som na podobné reakcie zvyknutý som sa ešte nenaučil ako sa v nich správať tak aby som z toho vyviazol aspoň z kúskom svojej zvyšnej cti. 

Kazachstan: ....Robíš si PRDEL Ukrajina?! 

Ukrajina: *povzdych* Bolo mi ľúto nechať ho ma ulici.

Estónsko:... Kto je to? Nejaký Nemec? Kto si Nemecko? A čo ten znak?

Estónsko sa postavilo a prišlo ku mne. 

Sovietska ríša: Som Nemec, ale iba z polovice a... ten znak mám od ZSSR...

Estónsko sa na mňa už úplne natlačilo a napriek tomu že bol menší než ja tak z tej krajiny išiel strach hoci jeho zámerom zrejme nebolo vystrašiť ma. 

Arménsko: ZSSR? Je mŕtvy 35 rokov a... no tá vec... je mŕtva 85 rokov. Ako môžeš existovať?

Sovietska ríša: *povzdych* Môžem jednoducho odísť?