Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

-Zajtra-

Time skip

Zobudil som sa a bol som furt v tej izbe. ...Doobeda sa nič nedialo, OSN zostal do rána ale potom musel ísť do práce takže sa vrátil WHO a tým pádom  vojna pokračovala. 

Zároveň som rozmýšľal čo si myslieť o OSN. Doteraz som ho mal celkom rád ale ako som s nástupom na školu pomaly zistil zdá sa že je to čurák. Na druhej strane sa poznáme už zopár rokov a predtým aj keď robil divné kroky ktoré občas nedávali a občas vôbec nedávali zmysel, väčšinou pre to mal vysvetlenie alebo priznal že to bola chyba. No nikdy to nebolo nič vážne. Napríklad to bola otázka dopravy na určité miesto pri nedostatku áut alebo niečo podobné. Neviem, trebárs sa fakt len snaží pomôcť ale robí to svojim spôsobom (ktorý sa mi moc nepáči a neviem či niekomu zo zúčastnených pomôže. Max. EU, už nebude musieť nič riešiť ale to existovalo hneď 10 jednoduchších riešení. Rozhodne som už OSN nedôveroval tak ako kedysi. A dôveroval som mu vôbec niekedy? Viem len že aj keď sme sa stretávali aj predtým ako som nastúpil na túto školu, bolo to vždy v otcovej prítomnosti. Vlastne to bolo celé kvôli nemu. Mimo jeho stretnutia som nemal dôvod ani príležitosť sa s OSN niekedy vidieť. Tak či tak snáď ani teraz by som si nedovolil sa k niekomu správať neslušne ak je pri tom otec. Možno ani k Amerike nie. Otec mi vždy kládol na srdce aké je dôležité byť k ostatným slušný, lenže mám dojem že to trochu prehnal, pretože časom sa pre mňa slušnosť stala povinnosťou, ale nie jednou z tých ktorú robíte preto že viete že je dôležitá, ale jednou z tých ktoré neznášate a keby ste nemuseli nikdy by ste to nerobili a vysrali sa na to. Pre niekoho je to škola, pre niekoho domáce práce, a pre mňa bontón. 

Time skip

Niekedy poobede za mnou prišiel OSN, znovu. 

OSN: Ahoj.

Sovietska ríša: Čo je?

OSN: Em... môžeš odtiaľto odísť. Poď so mnou. 

Postavil som sa, zobral som si tašku a išiel som s OSN. Pred vchodom do paneláku už nás čakal môj otec, spoločne s NATO ktorý ho očividne ešte stále strážil. Ale ak mám pravdu povedať... ani jeden nevyzeral že je rád že ma vidí. U NATO je to pochopiteľné a jeho pocity som opätoval, ale čo sa týka otca, mrzelo ma to. Vyzeral skôr naštvane a dosť namrzene. Nečakal som že bude nadšený ale ocenil by som aspoň neutrálny postoj... zrejme sa budem musieť pokúsiť znovu opraviť vzťah s ním ale až zajtra, možno pozajtra pretože ako ho poznám, prídeme domov a prvé čo sa stane bude, že sa znovu spije pod obraz boží a najbližších 24-62 hodín o ňom nebudem počuť. O čo sa stavíte že to tak bude?

Sovietska ríša: Eh... ahoj otec... rád ťa vidím. 

ZSSR: Aj ja teba... -_-

Povedal ale jeho hlas znel veľmi odmerane, až výhražne. Otočil sa na NATO. 

ZSSR: Prestaneš mi už konečne chodiť za prdelou ty kapitalistický sráč?

NATO: Moja práca tu končí takže áno. Len zas neurob nejakú hovadinu, nemysli si že je pre mňa koníčkom robiť ti pestúnku. 

Videl som že otec bojuje s tým aby jednu NATO vylepil ale takú že zem mu dá druhú, ale ovládol sa. 

OSN: Sovietsky zväz, môžete si teraz zobrať Sovietsku ríšu a ísť domov, ale mmm pod pár podmienkami. 

ZSSR: Aké podmienky zas?!

OSN: No pod podmienkami že už na svojho syna nevztiahnete ruku, obmedzíte alkohol a začnete sa o svoje dieťa starať. Je to vaša povinnosť aj bez toho aby sme to hovorili my. Ste jeho rodič. 

ZSSR: *povzdych* Fajn, ešte niečo si vaša výsosť želá? -_-

OSN: Áno, musím vám ešte povedať že k vám prídeme na kontrolu, aby sme sa uistili že dodržiavate všetky podmienky a ste spôsobilí mať dieťa. 

ZSSR: TO DIEŤA MÁ 15 DO PRDELE! Snáď už vydrží nejakú dobu bez dozoru! >:(

OSN: Áno, to iste, ale aj tak je vašou povinnosťou zabezpečiť mu základné životné potreby. Ak ste to zvládol pri 130 miliónoch ľudí vo vašej krajine, tak to zvládnete aj teraz. Takže mi ani nehovorte že na to nemáte prostriedky alebo čokoľvek. 

ZSSR: ...Rád - som - vás - videl. OSN. 

Po týchto slovách ma proste chytil za ruku a odviedol ma domov.