Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

Ako moc sa veci môžu posrať?

<time skip>

 Mali sme s Chorvátskom spoločnú cestu. Najskôr som sa trochu bál chodiť takto po ulici. Mohli si nás všimnúť a predpokladám že Americká polícia by nás teraz videla veľmi rada, no Chorvat bol kľudný aj keď som ho na to upozornil a čoskoro ma tým nakazil. A tak som sa nebál. Teda do doby keď som ho odprevadil domov. Mal som ešte nejakú pol hodinu dokým budem musieť byť doma ale keď sme pomaly prichádzali k jeho domu začal som si viac a viac uvedomovať ako je situácia s otcom už teraz na hrane a že asi bude vedieť o tom že som úplne vynechal školu a kedže som mal doma tú bombu a dnes v meste ani nie 3 kilometre od nás vyletel do vzduchu veľký dom takže si to asi spojí. Ale bolo toho viac čo by som musel vysvetľovať aj keby som v tomto bol úprimný. A neviem či je to dobré alebo zlé ale Chorvátsko si moju zmenu nálady všimol...

Chorvátsko: Hej, si v pohode?

Sovietska ríša: Mhm...

Chorvátsko: Čo je? Doteraz sme sa smiali, čo sa zrazu stalo?

Sovietska ríša: Len... sľúbiš mi že to nikomu nepovieš?

Chorvátsko: Dobre. Čestné pionierske. 

Sovietska ríša: *povzdych* rozmýšľal som čo budem robiť keď prídem domov. 

Chorvátsko: A?

Sovietska ríša: A... máš niečo na programe 21. októbra?

Chorvátsko: Em... áno, v Sobotu ideme na ryby so Srbskom. 

Sovietska ríša: Aha, skvelé, tak to prosím ťa zruš alebo prelož pretože ja budem mať v Sobotu pohreb. 

Chorvátsko: Prečo? Čo sa stalo?

Sovietska ríša: Nič len mi práve napadlo že ma otec asi zastrelí keď zistí že som nebol celý deň v škole ale niekde sa flákal. 

Chorvátsko: Toto ťa trápi? Ide po nás celá Americká polícia, NATO a FBI a teba trápi čo povie tvoj otec?

Sovietska ríša: To je iné... už... niekoľko krát som si to pekne pohnojil za posledné týždne a nechcem ho znovu nasrať. Nekončí to dobre. Tú bombu by mi ešte odpustil ale toto? A ak zistí že som bol s Itáliou a Japonskom tak už ani na ten pohreb nebudeš musieť chodiť lebo nezostane nič čo by sa dalo pochovať. 

Chorvátsko: Mám ísť s tebou? 

Sovietska ríša: Nie... to nie... 

Chorvátsko: Tak chceš zostať na noc u nás?

Sovietska ríša: Čo?!

Chorvátsko: Sowiet priznám sa... už som Sovietsky zväz neraz stretol a do prdele aj mne z neho behá husia koža po chrbte. Chápem ťa a chápal by som keby si niekedy potreboval zmiznúť z domu takže... keby si potreboval, príď za mnou. Nejaké miesto sa pre teba nájde. 

Sovietska ríša: Tak vďaka Chorvátsko. Za tvoju ponuku aj za pomoc s vyslobodením Japonska. 

Chorvátsko: To nestojí za reč. No, už utekaj nech nemeškáš. Ja už tiež musím. Tak ahoj zajtra. 

Sovietska ríša: Ahoj. :)

Zdvihol som ruku na pozdrav, Chorvátsko odišlo a ešte raz sa otočilo pred dverami do svojho domu aby mi zakývalo späť a potom som už išiel domov aj ja. 

Keď som prišiel domov tak som sa správal ako keby som prišiel normálne zo školy. Odložil som tašku a... ako zázrakom sa mi nespustila ani jedna dymovnica... no a potom to prestalo byť normálne. Došiel za mnou otec a bez slov ma zobral za ruku do obývačky a hodil ma na zem. A už mi bolo jasné že mám problém :/