Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

Dážď

Time skip

Sobota ráno. Vonku zase prší. Tak krásne. Otvoril som okno aby som dnu pustil trochu čerstvého vzduchu a hneď som sa vrátil do postele, nakoľko bola dosť zima. Zababušil som sa do periny a snažil sa ešte spať, než som si na niečo spomenul. Dnes je Sobota... Washington chcel aby som išiel ku nemu domov. Fakt sa mi tam nechce ísť, ale mám snáď na výber? Mám tam byť o deviatej, mám ešte 3 hodiny ale len cesta je tak hodinu pešo. Viem kde býva, bol som tam neraz a ani som si nemusel pamätať adresu. Je to bohatá štvrť, všade sú tam len vily, hotely, rezidencie a neviem čo. 

Odrazu sa ozvalo sa klopanie na moje dvere a po ich otvorení dnu vošiel otec. 

ZSSR: Dobré ráno Sowiet. 

Sovietska ríša: Dobré ráno. 

ZSSR: Ako ti je?

Sovietska ríša: Už lepšie. 

ZSSR: Dobre, donesiem ti raňajky dobre?

Sovietska ríša: Nie, ďakujem, pôjdem sa najesť sám. 

ZSSR: Zvládneš chodiť so zlomenou nohou?

Sovietska ríša: Áno. Nie je to až také hrozné. 

Otec sa trochu zamračil. 

ZSSR: Tak fajn. Čakám ťa pri stole, príď.

Prikývol som a otec odišiel. Pretrel som si oči, vyhrabal sa z pod periny a išiel zavrieť okno. Potom som sa prezliekol z pyžama a išiel na raňajky. 

Sovietska ríša: Ahoj. 

Otec mi pokývol na pozdrav a ja som sa posadil oproti nemu. 

ZSSR: Nemusel si sa prezliekať keď budeš celý deň aj tak v posteli. 

Sovietska ríša: No... vlastne... Chcel som ťa o niečo požiadať. 

ZSSR: Hm?

Sovietska ríša: *povzdych* Potreboval by som dneska ísť von...

ZSSR: To neprichádza do úvahy. 

Sovietska ríša: Prosím, je to dôležité. 

ZSSR: Nie Sowiet, nie je to dôležitejšie než to aby si sa uzdravil. Rozhodne nikam nepôjdeš a nevyjednávaj so mnou. 

Sklonil som hlavu a rozhodol sa skúsiť ho presvedčiť ešte raz po raňajkách. Kým sme dojedli bolo ticho. Išiel som umyť svoj tanier, aj keď vlastne nebolo moc od čoho a potom ma otec poslal do izby. Poslúchol som ho a išiel tam, ale nešiel som spať ako mi prikázal. Pustil som si hudbu a pozeral sa z okna zatiaľ čo som ležal na posteli. No nemal som v pláne zaspať. Asi o hodinu som sa postavil a išiel som za otcom. Počúval rádio a tiež sa pozeral z okna zatiaľ čo fajčil podľa toho smradu už asi tak 4. balíček cigariet za tú hodinu. Eah, oci, niekedy to vážne preháňaš. 

Sovietska ríša: Em... oci?

ZSSR: Áno?

Sovietska ríša: Chcel som *kašeľ* sakra... nechceš otvoriť okno?

Bez slov sa postavil a urobil to. 

ZSSR: Spokojný? Čo si chcel?

Sovietska ríša: Chcel som eh... chcel som sa spýtať či môžem ísť von. Ja viem že si mi už povedal že nie ale-

ZSSR: Máš pravdu, tak načo to ďalej riešiš?

Sovietska ríša: Ale prosím. Je to naozaj dôležité. 

ZSSR: Naozaj dôležité hovoríš. Dobre, o čo ide?

Sovietska ríša: *povzdych* ak poviem že je to tajné asi ma nepustíš však?

ZSSR: Nie. Nepustím ťa tak či tak. 

Sovietska ríša: Včera som niekoho stretol a... myslím že by ten človek mohol pomôcť s tým problémom s OSN ale musím to dnes vybaviť. 

ZSSR: Povedal som ti predsa že to s OSN vyriešim. 

Sovietska ríša: Áno, toto je len dočasné riešenie. Plán B. A chodiť viem. Povedal by som ti o čo presne ide ale nie je to ešte isté. Prosím otec, nejde o nič... nejak nebezpečné alebo fyzicky náročné. Len pôjdem tam, porozprávam sa s tým týpkom a pôjdem späť. 

ZSSR: *povzdych* Mohol by som ti povedať nie. A asi by som aj mal. Ale pustím ťa. 

Sovietska ríša: Vážne? Ďakujem :)

ZSSR: Ale chcem vedieť kam ideš, s kým sa chceš stretnúť a kedy sa vrátiš. 

Sovietska ríša: Dobre. Je to jeden z Francúzskych štátov, volá sa Boumogne. Je to v centre mesta, vedľa divadla ten žltý panelák a 4. vchod ale nepamätám si poschodie. 

ZSSR: Francúzsky región? Eah... dobre, a kedy prídeš?

Sovietska ríša: To neviem... záleží na tom o čom všetkom bude potrebovať hovoriť. Pretože tých vecí je viac... Cesta bude trvať asi dve hodiny, dohodli sme sa na deviatu. 

ZSSR: Do centra to nie sú dve hodiny ale tak pol hodina. 

Sovietska ríša: Viem ale nemôžem ísť normálnou rýchlosťou, budem potrebovať viac času a tiež počítam s nejakou časovou rezervou. 

ZSSR: ...Budeš do obeda doma.

Sovietska ríša: EAh... prepáč ale... neviem či to pôjde. Pokúsim sa ale len cesta bude trvať 4 hodiny. 

ZSSR: No teraz je 7, to máš hodinu na rozprávanie sa, nestačí ti?

Sovietska ríša: Neviem, záleží od neho ale budem sa snažiť prísť domov do beda. 

ZSSR: Tak fajn. *povzdych* Môžeš ísť. 

Sovietska ríša: Ďakujem otec. 

Išiel som do izby, zobral som si mikinu a išiel som von. Bolo mi ľúto že som otcovi musel klamať, pretože v skutočnosti ani žiadny francúzsky región menom Boumogne neexistuje. Len som spojil názvy štátov Bourgogne, Auergne a Limousin čo sú skutočné francúzske regióny aby to znelo trochu francúzsky. A je mi jasné že mi na to otec raz príde, ale čo iné mám robiť? Budem mu to musieť vysvetliť, ale ešte neviem ako. 

Time skip

O 9 niečo som stál pred "domom" v ktorom bývajú Americké štáty a adresu ktorého mi dal D.C.. Mám dojem že ich rodina tu vlastní viac pozemkov, ale túto adresu mi dal. Táto časť mesta sa mi nepáči. Je pekná a prepychová, cesty sú nové, asfaltujú ich asi každý týždeň ak by som si mal typnúť, všetko je tu lesklé a čisté ale nie je tu nič viac. Žiadna historická hodnota, proste nemáte pocit že tu niekto býva máte pocit že je to nejaká videohra. Jednoducho prázdna, čistá mapa. No nič, keď sa Amíci rozhodli takto žiť tak nech.