Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

🌃Noc v škole🌃

Time skip

Pustili ma a vyhodili ma na chodbu než sami odišli. Po celej škole bolo ticho a vonku padal dážď. Vyučovanie už skončilo, podľa hodín zavesených nad dverami do zborovne už pred troma hodinami. A-jaj... toto je prúser. Spomínate si ako som hovoril že nemám v pláne meškať? No tak teraz meškám. A fakt nechcem prísť domov neskoro a ešte v tomto stave a musieť vysvetľovať kde som bol a čo sa mi stalo. To teda len za predpokladu že by som domov vôbec došiel pretože ani to sa nemusí stať. Tak či tak nemohol som dnes ísť domov ale ísť von sa mi tiež nechcelo. Bolo chladno a pršalo. Nie že by v škole bolo nejak teplo, kúrenie bolo tiež už vypnuté pretože skončilo vyučovanie, ale aspoň tu bolo sucho a nefúkal tu vietor. No a tak som urobil jediné čo mi napadlo keď som stál v dosť zrejme prázdnej budove školy uprostred hlavnej chodby. Išiel som do šatní a zaliezol do skrinky. 

Nechal som dvierka otvorené aby som videl von, chcel som trochu čistého vzduchu ale nemal som silu na to ešte vstať a ísť otvoriť okno. Naše skrinky sú také tie... ktoré majú dve poschodia. Povedzme že to je niečo pod dva metre vysoký regál rozdelený na hornú a dolnú polovicu. Hore aj dole sú samostatné skrinky. Nie sú veľké, je to celkom klaustrofóbický priestor, ale je to moje obľúbené miesto na škole. Je tu bezpečno. V určitej dobe, niekedy na prvom stupni som mal vo zvyku si zo školskej knižnice brať požičiavať knižky a potom si ich v skrinke čítať po vyučovaní zatiaľ čo som mal byť v družine alebo na krúžku. Povedal som jednoducho že som chcel ísť na záchod a zmizol som na pár hodín. Mohol som si samozrejme čítať doma ale vtedy mi to prišlo ako skvelé dobrodružstvo. No a dnes sa skrinka stala mojim útočiskom. 

Asi pol hodiny som bez pohnutia sedel v skrinke. Stále viac a viac sa mi zatmievalo pred očami, pomaly som strácal svoj zrak a premáhala ma únava. Nechcelo sa mi ale vstal som odišiel na záchody aby som sa z umývadla napil. Bolo pre mňa neobvykle náročné vôbec vstať ale vedel som čo sa stane ak okamžite nedoplním tekutiny. Vždy to začne zhoršovaním zraku, je to ako keď sa prudko postavíte ale čím dlhšie tým vidíte menej. Je to spôsobené nedostatkom krvi v očiach alebo mozgu, to môže byť následkom buď nedostatku tekutín takže krv je hustejšia než by mala byť a niektoré miesta sa dostáva pomaly (ten prípad s rýchlim postavením sa) alebo je v tele nedostatok krvi a to bol môj prípad. Každopádne aj keď strata zraku je dočasná a mala by sa obnoviť hneď alebo chvíľu po tom ako doplníte tekutiny alebo sa trochu zotavíte a telo doplní krv, môže sa stať že už nebude čo doplniť a strata zraku bude to najmenej pretože ak niečo neurobíte v tomto prípade tak pravdepodobne upadnete do bezvedomia a ak vám potom už niekto nepomôže, tak ste mŕtvy. 

+ upozorňujem že som mal stále zašité ústa a stehy neboli vôbec voľné takže som musel buď pretrhnúť nitky alebo to bude bolieť a hádajte ktorú možnosť som vybral. Ďalšia možnosť bola vdýchnuť tú vodu nosom ale nechcel som sa zadusiť aj keď teoreticky by to malo fungovať. Potom som sa vrátil do skrinky a dúfal že sa to zlepší a nebudem musieť vstávať znovu. Moje končatiny boli ako ochrnuté, aj keď som nimi mohol hýbať. Doslova som mohol cítiť nedostatok krvi v žilách. A ak nie to tak potom bolo zle niečo iné. Vyzliekol som si mikinu a tričko a urobil z nich tlakové obväzy. Nezaoberal som sa teraz zlomeninami ani povrchovými ranami ale mal som tri bodné rany ktoré krvácali celkom silno, bol by som ich zapchal už skôr ale staral som sa radšej o to zostať pri vedomí v tejto sekunde. Potom som sa už len zavrel v skrinke a zaspal. 

Time skip

Keď som sa o niekoľko hodín zobudil prvé čo som pocítil bola chronická bolesť v častiach nôh a chrbta. Rád by som povedal že som mal stŕpnuté kolená ale ja som bol stŕpnutý celý. A tiež bola zima. Naše skrinky majú z vnútra takú kľučku ako na kabínkach na záchodoch aby sa dala odomknúť aj z vnútra. Nemyslím si že to tak bolo už od výroby, mohlo by to odkazovať na určitú históriu školy, ak sa dožijem príležitosti tak sa raz niekoho spýtam. 

Otvoril som dvierka a vystrel nohy von z nej. bola mi už fakt zima a chladné, kovové steny školskej skrinky nepomáhali. Rozhodol som sa skontrolovať rany ktoré som si predtým obviazal, boli stále tak, nezahojili sa a ani sa mi to nezdalo. Už sa na nich začali tvoriť chrasty ale aj tak rany ešte slabo krvácali. No dokým slabo bol som ochotný to riskovať. Zobral som si mikinu ktorú som predtým použil ako obväz a obliekol si ju. Ale stále mi bola zima. Hneď ako sa mi trochu uvoľnili nohy som znovu zaliezol, schúlil sa do klbôčka a zavrel skrinku. Dýchal som si na ruky aby som si ich trochu zohrial, ale za chvíľu na mňa prišla triaška a tým sa veci ešte zhoršili.

Došlo mi že sa v tej skrinke jednoducho nezohrejem.  Vyliezol som teda von a išiel na poschodie, na hlavnú chodbu kde boli hodiny. Boli v každej triede ale triedy boli pozamykané. Boli 4 hodiny ráno. Dúfal som že sa čoskoro bude rozvidnievať aj keď som vedel že to možno veľmi nepomôže, ale aspoň bude svetlo a aspoň nebudem mať taký divný pocit. 

Cestou späť z hlavnej chodby som išiel na záchody, napiť sa a keď už som tam bol rovno som sa aj vyčúral. No a tiež som začal rozmýšľať nad tým čo bude so mnou ďalej. Budem už na furt žiť vo svojej školskej skrinke až dokým to niekto nezistí a nezačnú po škole kolovať legendy o krajine ktorá bola zavraždená dvoma Amíkmi a dnes straší po škole a žije v svojej starej skrinke? A som ešte vôbec nažive? Nie som duch? Čo ak som alebo budem ako Uršula/umrnčaná Mirta z Herryho Poťera len s tou výnimkou že ja nebudem strašiť na dievčenských záchodoch ale v šatniach? Alebo sa vrátim domov a všetko bude ako predtým? Alebo sa vrátim domov a všetko bude inak? Alebo ma tu v pondelok nájdu Američania a už ma dorazia úplne a až potom budem strašiť po škole? Existuje toľko scenárov ktorými sa veci môžu vyvinúť, ale ako sa hovorí,: Dúfaj v najlepšie, čakaj najhoršie. Takže budem dúfať že sa vrátim domov a čakať že v pondelok zomriem. 

Ale ak tu zostanem žiť budem potrebovať jedlo. Zrejme budem musieť prežívať na nejakých korienkoch alebo prehrabovať popolnice ale šlo by to. Zatiaľ však mám niečo lepšie a hlavne výživnejšie, a nie je to nič iné než moja vlastná krv. Rozhodol som sa že by bola veľká škoda ju proste vyliať do umývadla alebo zmyť. Z rán na ústach mi do úst pretekalo dosť krvi a tá sa stala a zrejme aj stane na najbližšiu dobu jediným okrem vody čo budem môcť jesť. No lenže čo keď sa rany zahoja? Čo potom? So zašitými prípadne zrastenými ústami toho veľa nezjem... ešte nad tým budem musieť porozmýšľať a budem musieť vymyslieť ako sa zbaviť stehov. 

_____________________________________________________________________

Prepáčte ak je to príliš pritiahnuté za vlasy, nenapadlo mi nič iné :D