Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

Stretnutie

Time skip - ďalší deň ráno

Znovu som našiel Maďarsko ako bije Slovensko. Znovu som si to natočil a teraz som Slovensku už nepomáhal. A urobil som aj pár fotiek :) 

Time skip

Po vyučovaní za mnou prišiel OSN, nevedel som čo môže chcieť. 

OSN: Ahoj, stále chceš vidieť Nemecko?

Sovietska ríša: Áno. 

OSN: Tak poď so mnou. 

Kývol mi aby som ho nasledoval a išiel k jeho autu. Požiadal ma aby som nastúpil, viem že je blbosť nastúpiť do auta cudzieho človeka, ale OSN som poznal aspoň natoľko aby som vedel že by si nedovolil ma uniesť. Naviac sme boli pod niekoľkými kamerami a okolo boli ľudia takže som nastúpil. 

Cesta trvala asi 15 minút. Celkom sme opustili mesto a skončili kdesi za ním. OSN zaparkoval auto na príjazdovej ceste a potom sme vystúpili. Pred nami stála asi dvoj poschodová budova. Vyzerala byť nová, pri najmenšom renovovaná ale nepripomínala výzorom bežné domy. Jej desing nevyzeral nejak prepracovane. Bola to prosto a jednoducho kocka s pár oknami a jednými kovovými dverami. 

Sovietska ríša: Kde to sme?

OSN: Stále si to môžeš rozmyslieť. 

Sovietska ríša: Em... nie vďaka. 

Odomkol predné dvere a vošli sme dnu. Chodba tam vyzerala rovnako bezútešne ako vonkajšok budovy. Veľmi jednoduchá dlaždicová podlaha a biele steny. Na strope pár bielych svetiel. Nič viac, nič menej. OSN vošiel do jedných z dverí na chodbe, čosi povedal komusi vo vnútri ale nerozumel som. Bolo to zrejme Nemecky, a ja Nemecky dobre neviem aj keď by som mal. Potom dvere zavrel a pokračoval po chodbe. Na konci nej boli schody stáčajúce sa doľava po ktorých sme zišli dolu. Tam boli už len jedny dvere. 

OSN: Tak sme doma. 

Odomkol dvere a vošiel dnu a ja za ním, a po tak dlhej dobe som znovu videl Nacistické Nemecko. Ale vyzeral strašne. Miestnosť sama o sebe mala asi 3 metre štvorcové podlahu, no 3. ríša mala ešte menší priestor, pretože ho od zvyšku miestnosti delili mreže a z vonku ešte plexisklo takže jeho priestor bol asi 1m² široký a vysoký tak meter a pol. Nemecko na sebe malo zvieraciu kazajku, z veľkej časti špinavú od krvi, hlavne na prednej časti. Nohy mal prikurtované k podlahe kusom železa, doslova ich mal k tej zemi prišrúbované. Na rukách a krku mal reťaze a ďalšiu reťaz mal okolo pása, držali ho a bránili mu v pohybe. Ústa mal zapchaté, držal mu ich nejaký remeň, jediné čom som videl a stačilo mi to, boli jeho oči. Takmer prázdne a podliate krvou. Ten divoký výraz v jeho očiach, akoby to ani nebol človek. Neviem či mi ho bolo ľúto alebo som sa bál, ale OSN mi ešte dlží vysvetlenie.

OSN: Zostaň minimálne pol metra od mreží. ...Chceš mať súkromie?

Prikývol som. Odišiel, dvere nechal privreté. Nevedel som či s tým človekom chcem hovoriť, ale aspoň ma nezjebe keď niečo poviem zle. Rozhodol som sa oprášiť Nemčinu. 

Sovietska ríša: Guten Tag Vater... Schön dich zu sehen. Em... Wie geht es dir? (dobrý deň otec. Som rád že ťa vidím, em... ako sa máš?)

Rýchlo so sebou trhol smerom ku mne ale reťaze ho zastavili. Inak by asi nabúral čelom do tej mreže. Chvíľu s putami bojoval a potom ho to prešlo.

Sovietska ríša: Was? Hör auf bitte, Ich bin deine Sohn, Sowiet Reich, Ich weiß nicht, ob du dich an mich erinnerst... (čo? prestaň prosím. Som tvoj syn, Sovietska ríša, neviem či si ma ešte pamätáš)