Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

6. tajomstvo

Nahnevane som zo seba strhal všetku izolačnú pásku a hodil ju do koša. Samozrejme som tým spustil krvácanie z rán. Boli by situácie v ktorých by som to ľutoval ale teraz mi to bolo celkom ukradnuté. Všetok hnev čo som práve cítil sa nemohol vyrovnať bolesti. Viem že moje pocity voči otcovi neboli oprávnené ale nenávidím keď sa ku mne takto správa. Nemôže ma... len proste zbiť? Tak či tak, nesnažil som sa zastaviť krvácanie lebo by som to nezvládol bez toho aby ma otec videl a aj tak by to chcelo čas ktorý som teraz nemal. Takže mám všetko čo mám na sebe teraz od krvi. Jop. A tiež trochu podlahu v izbe ale len trochu, to umyjem. No, rýchlo som nahádzal všetky učebnice na Pondelok do tašky, obliekol si tričko a práve mi do izby vrazil otec a zavolal ma preč. 

ZSSR: Poď vonku. Hneď. 

Sovietska ríša: Prečo?

ZSSR: Ty vieš prečo. 

Mal pravdu ja som to vedel. :/ (prečo sa nemôžem jednoducho zobrať a odísť?) 

Sovietska ríša: Oci prosím ťa, viem sa brániť ale nie proti všetkým. Furt sú tu ľudia ako ty, USA, Rusko, Čína alebo jednoducho veľmoci a proti vám sa nikdy nebudem vedieť brániť nech by som trénoval akokoľvek. 

ZSSR: A teba zbila USA?

Pokrútil som hlavou. 

ZSSR: Tak drž hubu. Tu je strom, ukáž mi že sa vieš biť. 

Sovietska ríša: ...So stromom...

ZSSR: Áno. 

Sovietska ríša: Ale strom mi údery nevráti.

ZSSR: ALE JA TI PÁR DÁM KEĎ EŠTE BUDEŠ CHVÍĽU ZDRŽOVAŤ!

Povzdychol som si a vrazil stromu päsťou... och, prečo by som to robil. Zopakoval som to, potom ešte pár rán a razom som mal prsty aj hánky celé od krvi. A teraz už mi to začínalo vadiť. Rovnako mi začínali vadiť obnovené rany ktoré som si urobil strhnutím tej pásky. 

ZSSR: No pridaj, strom furt stojí. 

Sovietska ríša: Ako mám zbiť strom veď si zlomím ruku. 

ZSSR: Máš zlomiť strom. Tvoje ruky to musia vydržať. 

Sovietska ríša: ČOŽE?!

Ten strom mal priemer kmeňa tak 40 centi, ako som ho asi mal zlomiť?

Sovietska ríša: Otec, to sa nedá! 

ZSSR: Všetko sa dá. 

Sovietska ríša: Nie toto, je to nemožné. 

Nu, otec použil silný argument - demonštráciu. Len raz do toho stromu tresol päsťou a strom sa v kmeni rozlomil a spadol na zem. (nebojte sa máme na dvore stromov až až a hneď vedľa je les)

Sovietska ríša: O_O  ...? (pomoc)

ZSSR: Nedá?! 

Sovietska ríša: Nemalo by sa to dať... čo to bolo? ;-;  

ZSSR: Ako čo to bolo? No vravel som ti že to ide.

Sovietska ríša: Ale nemalo by... 

ZSSR: Si slabý ako čaj Sovietska ríša! 

A hádajte som čo robil ďalších 5-7 hodín? Správne, bil som sa so stromami. Potom začal fúkať vietor a oni mi to začali trochu vracať. Okrem toho ma otec donútil asi hodinu v kuse robiť kliky, brušáky a všetko možné. No nepreháňam, boli sme vonku do jedenástej. Snáď ešte dlhšie. 

Time skip

Malo to aspoň jednu výhodu. Jak som ľahol do postele takoj som zaspal. Do minúty, fakt. Ale ráno ma otec budil už o piatej takže som spal tak 5 hodín. No... to nie je také zlé. 

ZSSR: Vyspinkaný?

Sovietska ríša: Celkom áno... ale prosím ťa nenúť ma pokračovať v tom čo včera, nechcem tým zabiť celý víkend. Alebo to má byť trest?

ZSSR: Trest už si dostal. Vstávaj, prezleč sa a do 5 minút buď pri stole! 

S tým odišiel a ja som sa horko ťažko vyhrabal z postele. Hodil som na seba nejaké oblečenie, rovnaké ako som nosil včera pretože som nechcel mať ďalšie oblečenie od krvy. Na ranách sa mi už zase vytvorili chrasty, takže by to tak moc krvácať nemalo, ale aj tak. Išiel som na raňajky, ako vždy ma už na stole čakal chlieb s maslom a pohár vody. Otec už jedol takže som si prisadol.

ZSSR: Ak máš nejaké plány na víkend rovno ich zruš.

Sovietska ríša: Nemám v pláne nič, ale-

ZSSR: Dobre. Potom nechcem počuť ani slovo. 

Time skip -> 20:45

Tak ten deň nebol zas až taký hrozný... otec ma zobral na strelnicu. Je to pár kilometrov za mestom. Mám to tam rád, bohužiaľ ma otec nikdy nenechá tam ísť samého a veľmi zriedka súhlasí s tým že ma tam zoberie. Povedal že mi nedá do ruky zbraň bez toho aby ma mal pod dohľadom. Ale mne by nevadilo strieľať aj z praku. Bol by som na obľúbenom mieste a zabil by som čas. Na druhej strane myslím že to ako zriedka mám šancu sa tam dostať má za príčinu že sú tie výlety pre mňa také vzácne. Otec mi hovorí že som sa naučil strieľať skôr než chodiť ale príliš tomu neverím aj keď by to bolo zaujímavé. :D Ale zrejme to tak nie je pretože neviem ako by som sa na tú strelnicu dostal, neviem si predstaviť že by otec bol ochotný ma tam odniesť bez ohľadu na to aký malý som bol. Teraz sa učím strieľať na 40-50 metrov a dovolím si povedať že mi to celkom ide, ale aj tak je to primitívna vzdialenosť. A poobede... no väčšinu popoludnia som strávil rovnako ako včera ale aspoň som nešiel spať v noci. (Večierku mám o siedmej len tak btw a ja by som o tej siedmej vďačne išiel spať, ale otec to furt porušuje.)

ZSSR: Dnes ti to celkom išlo. -_-

Sovietska ríša: Emmm... vďaka?

ZSSR: Ale nebolo to dostatočné. 

Vedel som že to má háčik! Nebol by to otec keby ma za niečo raz pochválil a nič nedodal.

ZSSR: Na svoj vek si slabý. Bola chyba keď som súhlasil že ťa nebudem nútiť ak budeš aspoň občas trénovať sám a udržíš si silu a kondíciu. Znovu to neurobím. 

Sovietska ríša: Tak toto je na zabitie...

ZSSR: Tvoj stav je na zabitie. 

Sovietska ríša: Robil si toto všetkým svojim deťom?

ZSSR: Nie, len dvom. Buď rád že si jedno z nich, ostatný nemali šťastie. 

Sovietska ríša: Toto je snáď šťastie?

ZSSR: Toto? Ty si moje nešťastie. Nemal si sa narodiť, čo ja mám teraz s tebou robiť?

Sovietska ríša: ...Rozumiem. Môžem ti prestať ničiť život aspoň na pár hodín a zmiznúť v izbe?

Neodpovedal. Otočil som sa na päte a odišiel. Ako náhle som prekročil prah izby a dvere sa zavreli, prestal som tak ovládať svoje emócie. Otec mi nikdy nič také nepovedal, ako to myslel že som jeho nešťastie? Ja viem že nie som ideálne dieťa a často robím problémy, ale nikdy mi to nepovedal takto. Snažil sa ma nejak napraviť alebo mi dohovoriť... je možné že už so mnou stratil trpezlivosť? Predsa len posledné dni som robil veľa problémov a zo školy mu museli volať takmer každý deň a potom som znovu zlyhal pri tréningu... Klamal by som keby som povedal že som nebol naštvaný. Bol som. Ale môj hnev sa čoskoro zmenil na strach. Strach z toho čo so mnou urobí ak ho sklamem znovu. Je jasné že so mnou nebude mať trpezlivosť večne. 

....