Tajomstvá temnej minulosti | Sovietska ríša

Mafia

Unicef ma zobral do triedy aby som si zobral svoje veci a potom vonku a myslím nie len na chodbu ale vonku zo školy. A to už mi začalo byť divné. 

Sovietska ríša: Hej môžem sa spýtať kam akože ideme?

Unicef: Spýtať sa môžeš ale neodpoviem ti. 

Sovietska ríša: To ste všetci takýto? 

Unicef: Tým myslíš čo?

Sovietska ríša: Toxický. OSN je až nepríjemne milí a ostatné jeho organizácie sú egoisti?

Unicef: No vieš, ako to povedať... ww2?

Sovietska ríša: Aha už chápem. A aká rasa ste?

Unicef: To nie je podstatné. 

Sovietska ríša: Nacisti by mali poznať svoju Rasu. Ja som 48% Slovan, 41% Árijec, 10% Urgo-Fínska rasa a zvyšné jedno percento je pomiešané. A vY?

Unicef: Eww, neriešim rasu. Nie je to podstatné. 

Sovietska ríša: Lenže vám záleží na mojej rase. 

Unicef: Nezáleží. 

Sovietska ríša: Dobre, prepáčte, zle som sa vyjadril. Záleží vám na mojej národnosti. Ste ku mne protivný lebo som Soviet a Nacista. 

Unicef: No prepáč ale mám sa snažiť minimalizovať existenciu nacistov, rasistov a diktátorov a ty vyzeráš ako jeden z nich. 

Sovietska ríša: No práve. Gestapáci sa tiež mali snažiť minimalizovať existenciu židov, cigáňov a n(E)g(r)O(v) čo ja rozhodne nepodporujem ale aj tak sa správate ako keby som za to mohol. Ale to mi nevadí, vadí mi že ste mi furt nepovedal kam ideme. 

Unicef: Preč. Nastúp. 

Otvoril dvere od čierneho auta ktoré stálo na školskom dvore. 

Sovietska ríša: Ani náhodou. 

Prevrátil očami a strčil ma dnu. Potom rýchlo nastúpil aj on a zamkol dvere. 

Sovietska ríša: Toto je únos. 

Unicef: Nie je, ber to tak že som sociálny pracovník ktorý má povinnosť sa o teba postarať. Únos by to bol keby som ťa zviazal a zapchal ti ústa. Alebo keby som mal úmysel ti ublížiť. Skús neplakať a nevolať mamu, si v bezpečí.

Sovietska ríša: Aha, jasné! 

Títo ľudia ma už fakt štvú! 

Time skip

Po asi 20 minútach cesty zaparkoval... kdesi. Bolo to na okraji mesta. Už som bol v tejto časti niekoľko krát takže som to tu trochu poznal. Neďaleko je plaváreň ale inak tu nie je nič zaujímavé ani tu veľa krajín nebýva. Je tu pár panelákov ale nikdy som tam nikoho nevidel a len občas som videl že sú v oknách záclony alebo sa na balkóne suší prádlo. Vytiahol ma z auta a prakticky ma odtiahol do jedného z úplne opustených panelákov. Snažil som sa s ním bojovať ale mal prekvapivú silu. Na prvom z troch alebo štyroch poschodí toho mini-paneláku vošiel do jedného z bytov a zaviedol ma do konkrétnej miestnosti. Nebola príliš veľká ani príliš malá. Povedzme že menšia než moja izba ale aspoň napriek chabému zariadeniu izby nevyzerala taká prázdna. 

Unicef: Tu budeš zatiaľ bývať.

Sovietska ríša: Na ako dlho?

Unicef: Záleží na tom ako sa rozhodne tvoj otec. Ty o tom nerozhoduješ. Urob si tu zatiaľ pohodlie, za chvíľu prídem. 

Otočil sa a odišiel. To by ma naozaj netrápilo ale trochu ma vystrašilo keď som po zavretí dverí počul šťuknúť zámok...