The love

15. Chýba mi

Práve idem do našej triedy aby som bola po škole s najhorším človekom akého som mohla stretnúť. Neviem čo mám od toho očakávať, ale učiteľka by tam mala byť s nami takže by to malo byť v poriadku. Aspoň myslím. Vošla som do triedy. Ryan už sedel v prvej lavici tak som si sadla do poslednej čo najďalej od neho. Na očiach mal zase tmavé okuliare. Asi si tak pripadá viac cool.

,,Ja si musím ísť niečo vybaviť. O nič sa nepokúšajte inak z toho budete mať problém." Hľadela som na ňu ako na idiota. Moorová odišla a ja som tu ostala sama s ním. Tak dobre bude to pohode nemáš sa ho čo báť.

Upokojoval ma môj vnútorný hlas. Ryan sa postavil a smeroval ku mne.

Neboj sa veď je to len ďalší idiot.

,,Porozprávame sa." Sadol si na stoličku predomnou a otočil sa na mňa.

,,Nemám záujem sa s tebou rozprávať." Odbila som ho. Zložil si okuliare a ja som mala výhľad na monokel na jeho oku. Tak tie okuliare neboli len pre štýl.

,,Vieš koho je to práca?" Samozrejme.

Ironicky sa zasmial.
,,Je to od toho tvojho chlapčeka."

,,Nemal si sa chovať ako debil. Alkohol ti škodí." Postavil sa a ja v obranom geste tiež.

Pozerali sme si z očí do očí.
,,A ty si len obyčajná štetka." Mala som v pláne mu zabiť päsťou do ksichtu, ale on mi ruku zachytil, chytil ma pod krk pritlačil na stenu. Snažila som sa brániť, ale je príliš silný.

,,Teraz ma počúvaj. Nemal som v pláne ti ublížiť ani nič podobné, ale ty si mi nedala na výber. Poďakuj sa tomu blonďáčikovi, ktorý sa hrá na hrdinu. Nemal by to robiť ak mu na tebe záleží. Nemala si ma provokovať zlatko."

,,Pu-sti m-a." Dochádzal mi dych a on ma vtedy pustil. Spadla som na zem. Ruky mi automaticky vyleteli ku krku a do pľúc som naberala kyslík.

Postavila som sa na nohy a sledovala jeho pohľad. Je taký prázdny.

,,To si musíš hnev vybíjať na dievčati?" Spýtala som sa s prázdnym výrazom v tvári. Do triedy vošla Moorová.

,,Musím odísť a vy môžte ísť domov a nechcem vidieť, že sa zopakuje niečo podobné." Pobalila som si veci a čakala kým Ryan odíde aby som mala istotu, že nepôjde za mnou. Nechápem čo to do neho vošlo.

Hneď ako som opustila školu som vytiahla krabičku cigariet a fajčila jednu za druhou až pokým som nedošla domov. Otvorila som dvere a tam už bola mama aj Harry. Obišla som okolo nich bez slova.

,,Poď sem." Zavolala ma mama a ja som sa otočila.

,,To sa ani nepozdravíš?"

,,Ahoj mama."

,,A Harry je vzduch?" Pozrela som na neho, ale nič som nepovedala.

,,To je v poriadku." Konečne povedal niečo normálne.

,,Ale nie, nie je. Kde si bola do teraz a prečo z teba cítiť cigarety?" Kurva.

,,Bola som po škole." Mikla som plecom akoby sa nič nestalo.

,,Aha super." Ironicky sa zasmiala.

,,A ako mi vysvetlíš ten zápach?" Preložila si ruky na hrudi.

,,Nestaraj sa."

,,Takto sa s mamou rozprávať nebudeš!" Zvýšil hlas Harry a ja som sa na neho pozrela so zdvihnutým obočím.

,,A ty mi nebudeš rozkazovať! Nie si môj otec!" Začala som kričať a do očí sa mi pri spomienke na otca nahrnuli slzy. Ocko zomrel pri autonehode keď som mala 10.

,,Tak dosť! Zmier sa s tým, že je to môj priateľ a konečne ho začni rešpektovať a brať ako otca!"

,,Na to zabudni. Jeho nebudem nikdy brať ako otca! Nič pre mňa nespravil a nevychoval ma!" Kričali sme po sebe ako zmyslov zbavené. Ja som sa otočila a odišla do izby. Mama začala Harrymu niečo rozprávať, ale nepočula som ju. Zabuchla som dvere od izby a hodila sa na posteľ. Z očí sa mi spustili potôčiky sĺz. Otec mi strašne chýba.

Zobrala som do ruky mobil a vytočila číslo.

,,Dylan?"

,,Katie ty plačeš? Stalo sa niečo?"

,,Môžme sa zajtra stretnúť?"

,,Budeme spolu v škole."

,,Myslím... Že by sme vynechali školu. Prosím..."

,,Jasné. Žiadny problém, čo sa stalo?"

,,Poviem ti to zajtra. Zatiaľ pa." Zložila som a ďalej ležala. Rozmýšľam nad ockom, mamou, ale aj nad Ryanom. Od toho sťahovania sa veci len kazia.