The love

14. Po škole

Zobudila som sa o pol 2 poobede. Ostala som ležať v posteli a pustila si netflix, ale ešte predtým som napísala SMS-ku Stele. Má dnes narodeniny a včera to vlastne bola taká menšia oslava.

,,Tak čo, je ti veľmi zle?" Vysmiatá Hannah s prekríženými rukami na hrudi stála medzi dverami mojej izby.

,,Čo? Prečo by mi malo byť zle?" Tvárila som sa akože nič nechápem.

,,Zlatko ja nie som blbá. Viem, že si sa domov dotrepala o pol 6 a nebola si ani zďaleka taká tichá ako si si asi myslela. Plus som ťa počula zvracať na záchode a nemyslím si, že to bola chrípka." Je pravda, že mi bolo tak zle, že som hneď po príchode utekala na záchod.

,,Ja... Nepovieš nič mame, však? Alebo to tiež počula?" Myslím, že nemá cenu sa hrať na sprostú. Toto už nezahovorím.

,,Nepočula a nie nepoviem, ale nerobím to kvôli tebe. Robím to preto, lebo si nezaslúži sa o teba báť a trápiť sa. Stačí, keď nad sebou porozmýšľaš." Odišla. Ak chcela aby som sa cítila ako totálna nezodpovedá krava tak sa jej to podarilo. Viac previnilo som sa v živote necítila. A taktiež mi v živote nebolo tak zle ako dnes. Asi si to zaslúžim.

...

Víkend ubehol celkom rýchlo. Rozmýšľala som, že napíšem Dylanovi, ale nakoniec som to aj tak vždy vzdala. Stojím pred školou a rozmýšľam čo všetko ma môže čakať za tými obrovskými drevenými dverami. Vošla som dnu a predo mnou sa zjavila dlhá chodba na konci ktorej sa nachádza moja trieda... A v nej Ryan.

Aká šanca je, že dnes nepríde do školy? Asi nulová, keďže som ho videla hneď ako som prekročila prah triedy. Na očiach mal slnečné okuliare a vyzeral celkom nespokojne.

Nevenovala som mu veľa pozornosti a potichu si sadla na svoje miesto. Čo všetko by bol schopný mi spraviť? Aj keď si nemyslím, že by mi ublížil, ale v piatok to tak nevyzeralo. Som z neho zmätená.

Prišla mi správa na messenger, otvorila som chat so Stelou. Písala, že dnes nepríde do školy, lebo ešte predýchava piatok. Len som sa nad tým zasmiala a mobil položila na stôl.

Do riti. Prečo sa nad tým smejem? To znamená, že ma nemá kto chrániť pred Ryanom. Okej kľud. Nemusí za mnou prísť. Môže ma celý deň ignorovať aj keď to nie je jeho cesta...

Z myšlienok ma prebudila prichádzajúca učiteľka.

Celú hodinu som sa nevedela sústrediť takže som vôbec nedávala pozor...

,,Hej Katie!"

,,Čo?"

,,Ty si myšlienkami úplne niekde inde." Vyčítala mi Karin a smiala sa nadomnou.

,,Hej... Prepáč."

,,Ideme za Dylanom. Ideš s nami?" Jasné, že idem. Čím ďalej od Ryana budem tým lepšie.

,,Ahoj ty moja kamarátka s výhodami." Povedal to tak potichu aby som to počula len ja a prilepil sa mi na ústa. Odtrhla som sa od neho a všimla si ako na nás všetci pozerajú. Tým všetci myslím Karin a Lenu.

,,Vy dvaja?" Ukázala na nás prekvapená Lena.

,,Spolu chodíte?"

,,Dá sa to tak povedať." Dylan sa zasmial a ja som do neho šťuchla.

,,Nechce sa mi to vysvetľovať." Šepol mi do ucha a ja som len prikívla. Má pravdu, je to naša vec.

Lena s Karin nám celú prestávku hovorili ako strašne nám to želajú a ja som sa nad tým len ticho smiala. Želajú nám vzťah ktorý ani neexistuje.

Po prestávke sme sa znova vrátili do triedy.

Konečne posledná hodina. Do triedy vošla Moorová a rozdala písomky.

,,Nevedela som, že píšeme." bránila som sa. Naozaj som to netušila.

,,Kebyže si bola v piatok v škole tak to vieš." Obrátila som pohľad na Ryana.

,,Radšej sa staraj o seba." Ironicky som sa usmiala.

,,Inak čo?" Už som to nevydržala a vyletela mi ruka.

,,Tak dosť! Ryan, Katie obaja ste po škole!" Nechápavo som pozrela na Moorovú.

,,Ale ja som nič nespravil to ona mi dala facku!" Ryan dal ruky do obranného gesta. Učiteľka jeho výhovorky ignorovala.

,,Bude to sranda..." Pošepkal mi Ryan do ucha a ja som sa začala malinko báť.