The love

37. Toto sme posrali

O TÝŽDEŇ NESKÔR

Posledné dni je môj život úplne super. Nechápem čo sa deje, ale trochu ma to desí, pretože som sa takto dobre ešte nikdy nemala. Zrazu je všetko ružové a ja len čakám kedy sa niečo pokazí.

,,Katie dávaš vôbec pozor?" Upozorní ma nemčinárka a ja na ňu pozriem so zdvihnutým obočím.

,,Áno." Samozrejme, že to nenechá len tak a spýta sa ma na poslednú vetu, ktorú povedala. Pozerám na ňu ako idiot, lebo vôbec netuším o čom kecala. Nepamätala by som si to ani keby pozor dávam.

,,Pekne. Len tak ďalej."

Pošepkam si pre seba nadávku a Stela vedľa mňa sa zasmeje.

,,Prosím Katie? Počula som správne?" Asi som to nepovedala tak potichu ako som si myslela.

,,Tipujem že áno." Ironicky sa na ňu usmejem a sledujem ako sa jej výrazy tváre menia. Zbytok triedy len nechápavo pozerá a pár spolužiakov sa zasmeje.

,,Neviem čo sa s tebou deje, ale môžeš o tom popremýšľať dnes po škole." Prevrátim oči a už jej na to nič nepoviem.

,,Hrabe ti?" Spýta sa so smiechom Stela a ja len miknem plecom.

,,To je krava." Ozve sa z poza môjho chrbta Ryan a nemčinárka zase venuje pozornosť radu v ktorom sedím ja.

,,Ryan môžeš sa pridať ku Katie." Otočím sa na Ryana, ktorý sa pousmeje.

,,Myslela si si, že ťa v tom nechám samú?"

,,Dúfala som, že nie."

PO ŠKOLE

S Ryanom sa pomalým krokom dostávame do našej triedy v ktorej už určite čaká nemčinárka aby si s nami užila 2 hodiny nič nerobenia. Aj keď ona určite bude opravovať písomky alebo podobné blbosti a my budeme umierať nudou.

Vojdeme a ako sme čakali, Steelová si tam už vysedáva a pozerá do strašne zaujímavých papierov.

,,Meškáte." Ani jeden jej neodpovedáme a v tichosti sa posadíme do zadných lavíc.

,,Musím si niečo vybaviť. Zachvíľu sa vrátim." Postaví sa a opustí triedu.

,,Takže sme tu sami. Len ty a ja."

,,Čo s tým urobíme?" Postavím sa a sadnem si obkročmo na Ryana.

,,Keby nie sme v škole tak by som mal nápad." Zahryzne si do pery a ja túto chvíľku preruším.

,,Ale sme takže musíme vymyslieť niečo iné."

,,Celé si to skazila."

,,Ja viem." Zasmejem sa a Ryan sa ku mne pridá.

,,Zapálila by som si."

,,To nie je problém." Obaja sa zdvihneme zo stoličky a Ryan otvorí veľké okno. Z vrecka vytiahnem balíček cigariet, 2 vezmem a jednu mu podám.

Zapálim cigaretu a do pľúc ťahám nikotín. Všetko je v pohode a v tom sa zrazu spustí hlasič požiaru. Všade začne striekať voda a s Ryanom celý mokrý rýchlo vybehneme z triedy.

,,Kurva."

,,Od kedy máme hlásiče požiaru!?" Nechápavo na seba pozeráme a nevieme čo robiť. Aj keby ujdeme tak Steelová vie, že sme to boli my dvaja.

,,Čo teraz?"

,,Netuším." Zasmeje sa, ale mne do smiechu vôbec není.

,,Na čom sa smeješ? Vieš aký z toho bude problém?"

,,Áno, ale je to sranda." Ryan sa na tom všetkom baví zatiaľ čo ja stresujem a vymýšľam výhovorky.

,,Ste normálni čo ste robili?!" Steelová je tu. Ani jeden neodpovedáme. Vypne hlásič a s hnevom v očiach mieri ku nám.

,,Čo-ste-robili?" Spýta sa ešte raz a čaká na odpoveď.

,,No... Zapálili sme si a ono sa to... Spustilo." Hnev v nej rastie a ja sa jej začínam báť.

,,Vy nie ste normálni. Z tohto bude ešte veľký problém, keď sa to dozvie riaditeľ..." Zazvoní jej mobil a očami prečíta meno na obrazovke. ,,...A už sa to dozvedel." Zdvihne hovor a ďalej ju už nepočúvam.

,,To sme posrali." Prikývnem na Ryanovú poznámku a čakáme kým Steelová dokončí hovor s riaditeľom.

Pamätáte si ako som na začiatku dňa hovorila, že je môj život super a že čakám kým sa to posere? No... Tak toto je ten moment v ktorý sa to posralo.