Maybe Someday

Andrea comes?

SARAH´S POV

„Nash, počkaj!“ „Hmm.“ Zahmkal a pokračoval ďalej. „Môže nás tu niekto uvidieť.“ „Nech!“ Jemne skríkol. „Ale Mia s Mattom sú v obývačke.“ Pozrela som naňho vražedným pohľadom. „Tak fajn.“ Zatváril sa naštvane. Snažila som sa to ignorovať. Začala som po všetkých upratovať. Prídeme ako poslední a ja to musím upratovať. Skvelé. „Čo robíš?“ „Upratujem.“ Odpovedala som jednoducho. „To nemusíš. Oni majú ruky.“ „Aj ja ich mám.“ Pokračovala som. Pridal sa ku mne, keď videl, že ma v tom nezastaví. „Nechaj, ja to zvládnem Nash.“ „Ale ja ti chcem pomôcť.“ Zamrnčal ako dieťa. „Fajn.“ „Woo!“ Pretočila som nad ním očami. Keď sme upratali kuchyňu, išli sme do Nashovej izby. „Musím zavolať tej Andrey.“ Vytiahla som mobil a hľadala som jej číslo v kontaktoch. Po dlhom hľadaní som ho našla. Najskôr nezdvíhala, tak som jej volala na druhý pokus. Zdvihla. „No že sa tak ozveš!“ Skríkla mi do telefónu. „Ahoj, tiež ťa rada počujem.“ „Už je z teba Američanka, čo?“ Doberala si ma. „Nebolo času ti zavolať.“ Vyhovorila som sa. „To je milé, že si nenájdeš čas ani na svoju kamarátku.“ „Aj ja hovorím.“ Zasmiala som sa. „Čože mi tak zrazu voláš?“ „Vidíš, bola by som zabudla.“ Povzdychla si do telefónu. „Nechcela by si si spraviť výlet do Ameriky? Ubytovanie ti zabezpečíme.“ Informovala som ju. „Robíš si srandu, že?“ „Nie, myslím to vážne.“ „Sarah, vážne nemám na tvoje srandy náladu.“ „Myslím to vážne Andrea!“ Skríkla som do telefónu. Chvíľu bola ticho. „Preboha, tebe preskočilo! Jasné, že prídem a kedy?“ „Čo najskôr. Tešíme sa na teba, hlavne Jack!“ Počula som, ako vrieska. Musela som sa na nej smiať. Nash sa pozeral či mi šibe, keď sa smejem len tak. „Bože! Idem sa pozrieť či sa dá zohnať letenka na zajtra.“ „Dobre.“ Začala tam čítať nadšene lety na zajtra. „Idú mi dva lety.“ „A na ktorý pôjdeš?“ „Na ten, ktorý ide skôr. Chcem byť s vami čo najskôr.“ Stále mi pišťala do telefónu ako šialená. Asi z nej ohluchnem. „S nami alebo len s Jackom?“ Odkašlala som si. „Prestaň! Zajtra ma tam čakajte. Pošlem ti, ktorým letom idem, aby ste vedeli, kedy pre mňa máte prísť na letisko.“ „Okej, pozriem to. A platí to na čom sme sa dohodli?“ Kedysi, keď sme ešte len snívali o stretnutí s Magcon, sme sa s Andreou dohodli, že ona bude mať jedného Jacka a jej kamarátka druhého. To znamená, že by ju teraz mala vziať so sebou. „Jasné že to platí. Sme tam ako na koni!“ Zvrieskla už po stýkrát a zrušila hovor. Blázon! Odložila som mobil a venovala sa Nashovi. „Tak čo? Príde?“ Začal sa ma vypytovať. „Ževraj áno.“ Odpovedala som nadšene. „Super, Gilinsky bude mať radosť.“ „To dúfam.“ A dúfam, že aj Johnson, ale to si nechám zatiaľ iba pre seba. O chvíľu niekto zaklopal na dvere izby. „Ďalej.“ Odpovedal Nash. Dnu vstúpil Gilinsky. Mal zvedavý výraz v tvári. „Povedz mi prosím, že príde.“ Nahodil zúfalý pohľad. Mám chuť ho trochu potrápiť, ale už minule som mu klamala. „Príde zajtra.“ Povedala som potichu. Bola som zvedavá na jeho reakciu. Začal skákať a hneď si dal s Nashom ich pozdrav. Ako keby si to sám vybavil. „Vďaka ti Sarah.“ Začal ma objímať. „Už som si myslela, že ani nepoďakuješ.“ Objatie som mu opätovala. Nash si odkašlal. Žiarlivec. Jack pretočil očami. Ešte mi venoval rýchle objatie a odišiel. „Takého šťastného som ho už dlho nevidel.“ „No vidíš a mne sa to podarilo.“ „Som na teba hrdí.“ Tento krát ma začal objímať on. „Nepreháňaj. Teraz by som si mala odkašlať ja.“ Podpichla som ho. „Veď sa nemusíme objímať.“ Povedal víťazne, pretože vedel, že milujem jeho objatia. „Ale no ták.“ Zamrnčala som a vtiahla som ho späť do objatia. Našťastie už neprotestoval. Znovu niekto zaklopal. To nie je snáď možné. Išla som otvoriť dvere. Stála v nich Mia. „Áno príde!“ Odpovedala som podráždene skôr, ako sa niečo spýtala. Mala som chuť jej zavrieť dvere pred nosom, ale taká nie som. Nič mi nespravila, okrem toho, že nás vyrušila v tej najkrajšej chvíli. „Asi som vás vyrušila, že?“ Spýtala sa jemným hlasom. „A inak, je skvelé že príde.“ Zatlieskala od šťastia a odišla presne ako Jack. Zatvorila som dvere, tak ako som ich aj otvorila. Nash sa hral s telefónom na posteli. Ľahla som si vedľa neho a pozorovala som, čo robí. Bol na Twitteri. Odpovedal fanúšičkám. Bolo to zlaté. Hneď som si spomenula, ako odpísal mne. Vyčaril sa mi úsmev na tvári. „Prečo sa usmievaš?“ Hľadel na mňa zmätene. „Len tak, je to milé ako im odpisuješ.“ Pritúlila som sa k nemu viac a nechala som ho nech odpisuje ďalej.

Môj božee! Už 9.3K! Neverím, aaa♥ 

Thanks<3