Maybe Someday

Andrea and Amelia

GILINSKY´S POV

 Po pravde, mám strach. Čo ak sa jej nebudem páčiť? Čo ak bude iná ako pôsobí cez internet? Mám z tohto všetkého zmiešané pocity. „Jack?“ „Počúvam.“ „Pôjdeš so mnou na to letisko?“ Pozrel som sa naňho zúfalým pohľadom. „Nebodaj sa bojíš.“ Začal sa smiať. „Nie, len sa pýtam či nechceš ísť so mnou.“ „Pôjdem.“ Vďaka ti bože! Aspoň nejaký chalan. Mal som ísť iba so Sarah. Viete si to predstaviť, že sa budú spolu baviť a ja budem ticho? To by bolo hrozné. Takto sa môžem baviť pri najhoršom s Johnsonom. „Počúvaš ma vôbec? Haló!“ Johnson mi začal mávať pred očami rukou. „Čo?“ „Že kedy sa nato letisko ide?“ „Vraj o 13:00.“ „Šak to je za necelú hodinu!“ Skríkol po mne. „Viem! A nekrič po mne.“ Odkričal som mu späť. „Niekto sa tu bojí, uu.“ Začal ma podpichovať. Niekedy mám chuť mu dať preplesk. „Nebojím sa sakra!“ „Tak prečo kričíš?“ „Neviem, choď radšej dole.“ Otvoril som dvere, aby sa dal na odchod. „Jack, poznám ťa nejaký ten piatok a viem, že si nervózny. Mne to povedať môžeš.“ Rozpráva sa so mnou ako so svojou priateľkou. Pôsobí to trochu priteplene, ale je to môj najlepší kamarát. „Fajn som a čo?“ „Nič. Čo by sa mohlo stať? Maximálne zistíte či naozaj k sebe patríte.“ Mykol plecami akoby sa o nič dôležité nejednalo. Pre mňa je to viac ako len dôležité. Mám ju moc rád. Viac ako ktorú inú. „A čo ak k sebe nepatríme?“ Spýtal som sa potichu. „Ver mi bro, vy ste ako stvorení pre seba. Keď vidím tie chaty, len sa mi to utvrdzuje.“ „Vďaka bro.“ Poďakoval som mu za podporu a objal som ho. Tak bratsky, keďže sa do tejto situácie náš spoločný pozdrav nehodí. „Budem tam s tebou bro. A pri najhoršom ju zbalím ja, keby vám to neklape.“ „Odíď skôr ako ti plesknem.“ Varoval som ho s úsmevom. On sa len zasmial a konečne odišiel. Zvalil som sa na posteľ a premýšľal som ďalej nad našim stretnutím. Moje myšlienky prerušil môj mobil. Volala mi Sarah. „Tak čo fešák? Pripravený?“ „Tak ako nikdy!“ Zaklamal som. „Som rada. O chvíľu som u vás. Ideš iba ty alebo sa niekto pridá?“ „Johnson by vraj rád išiel.“ „Paráda.“ Zvrieskla do telefónu. „Prečo?“ Spýtal som sa s udivením v hlase. „Len tak.“ Čo ma zase v pláne tá krpaňa? „Neverím ti! Vyklop to!“ „Povedzme, že Andrea dnes nepríde sama.“ „Má priateľa?“ Vykríkol som zúfalo. „Bože nie! Ty si šiši!“ „Tak o čo ide sakra?“ „Zdá sa mi to alebo si nervózny?“ Prevrátil som očami nad jej otázkou. Už mi to lezie na nervy, ako sa ma to každý pýta. „Nebuď ako Johnson. Nie, nie som nervózny!“ „No dobre, to je jedno. Proste dnes príde ešte jedno dievča pre Johnsona. Opováž mu to povedať!“ Varovala ma. Musel som sa pousmiať nad jej skvelým nápadom. „Chválim ťa Sarah!“ „Aj ja sa chválim. Dobre, idem k vám, ahoj.“ Nestihol som ju ani pozdraviť a zrušila ma. Prerozmýšľaný som vstal z postele. Vzal som si do rúk okuliare a mobil. Myslím, že nič iné nepotrebujem. Zišiel som dole za ostatnými. Už tam bola aj Sarah. Keď si všimli, že som prišiel, všetci stíchli. Prosím, nech nič neplánujú. „Čo ste zrazu tak ticho?“ „Poúčam ich, ako sa majú správať pred Andreou.“ Vysvetlila mi Sarah. „Aha.“ Odpovedal som jednoducho. „Ideme?“ Spýtal sa Johnson. „Môžeme.“ Kývol som. Všetci traja sme nastúpili do auta. Cesta ubehla príliš rýchlo na môj vkus. Keby môžem, ešte ju predĺžim o pol hodinu aspoň. Priznávam. Som posratý, totálne. Sarah a Jacka som vysadil pred vchodom a ja som išiel zaparkovať auto. Prišiel som za nimi. Sarah akurát dotelefonovala. „Vraj už pristáli.“ „Super.“ Nahodil som nervózny úsmev. Videl som na Sarah celý ten čas jej zákerný úsmev. Chudák Johnson ani nevie čo ho čaká. Teda, to nevie nikto. Pomaly začali vychádzať ľudia z ich letu. Andrea mi je čoraz bližšie. Sarah zdvihla ruku na náznak pozdravu. To znamená, že už idú. „Zdá sa mi to alebo sú až dve?“ Pošepkal mi Johnson. „Nezdá sa ti to. Asi si priviedla aj kamošku.“ Nahodil som mierny úškrn. Blížila sa k nám brunetka s blondínkou. Samozrejme mne padla do oka tá hnedovlasá. Stál som tam ako zamrznutý. „Ahojte! Konečne vás vidím po dlhšej dobe.“ Sarah sa hneď na ne vrhla. Je vidieť, že sú dobré kamarátky. „Takže predstavím vás, pretože niekto sa tu ešte nepozná.“ Tým mierila na Johnsona a tú blondínku. „Toto je Andrea a toto Amelia.“ Ukázala na ne. „No a toto je Jack a Jack.“ Nemohol som z Andrey spustiť oči. Niečo ma k nej ťahá a neskutočne. Johnson neprehovoril ani slovko. Všetci sme sa ticho pozorovali. Nakoniec som sa trochu spamätal a spravil som krok bližšie k Andrey. Venoval som jej menšie objatie. „Ahoj.“ Pošepkala mi do ucha popri objatí. „Ahoj.“ Odpovedal som trochu roztraseným hlasom. Prečo musí byť taká nádherná? „Johnson ani sa nepozdravíš?“ Podpichla ho Sarah. Ten mal inú prácu. Musel sa hypnotizovať s Ameliou. Zdá sa mi to alebo tu preskočila iskra? Žeby láska na prvý pohľad? 

Túto časť venujem novým postavám a ľudom, ktorím sa blížia talentové skúšky! Držím palce:) 

Thanks<3