Maybe Someday

Surprise

Moja ruka chcela siahnuť po zvončeku, ale nestihla, pretože Mia bola rýchlejšia. „Hej, ty stalker! Ty ma sleduješ?" „Nie, ale máme okná." Usmiala sa na mňa tým jej ironickým úsmevom. „Tak chceš to vysvedčenie alebo nie?" „Samozrejme, že ho chcem. Riadne som pre ten doplnok makala." Natiahla som ruku k Mii pre vysvedčenie, no ona sa zrejme ešte spamätávala z mojej vety o "doplnku". „Haló, tak dáš mi ho, alebo ťa mám pozvať na čaj a tam mi ho odovzdáš?" Mia sa konečne prebrala. „Ale áno a to pozvanie prijímam." Otočila som sa a pomaly som kráčala k domu. 

Zatvorila som za sebou dvere a spomenula si na odkaz od mami. V tom mi prebehla hlavou myšlienka, či som už všetko upratala. „Asi áno." Sadla som si na sedačku v obývacej miestnosti a pustila si televíziu. Keďže nie som veľký fanatik slovenských kanálov, pomaly som sa dostávala až k zahraničným. Ako vždy som skončila u MTV. „Áno, ako keby som vedela kedy to mám zapnúť." Kričala som s úsmevom na tvári.

„Something Big!" Konečne sa skončil môj duet s Shawnom. Cítila som trápne, pretože som počula zvuk zvončeka. A prvé čo ma napadlo bolo, že niekto počul môj duet, ktorý bol mimochodom krásny. Celá červená v tvári som sa vybrala k dverám, otvoriť tomu, kto spôsobil moju trápnu chvíľku. „Lýdia, čo tu robíš?" „Ďakujem za super privítanie, tiež ťa rada vidím." V tom zmätku som ju aspoň objala. „Ja by som tiež chcela vedieť čo tu robím. Volala mi Mia, že mám prísť k tebe." „Čože? A načo?" „Vážne netuším."  Vymieňali sme si s Lý nechápavé pohľady. Lý asi chcela ukončiť túto trápnu situáciu tak prehovorila. „Inak, prečo si taká červená? Stalo sa niečo?" Naozaj ju len chcela ukončiť, no podarilo sa ju len rozšíriť. „Ale nič. Posaď sa, počkáme na Miu." Lý si išla sadnúť a ja už som bola na pol ceste do kuchyne. „Už je tu Miáá!" Kričala na mňa Lý, ako keby som nevedela že má prísť. „Otvor jej, ja zatiaľ niečo donesiem." Odpovede som sa už nedočkala. Jediné čo som počula bol krik. Zľakla som sa a bežala do obývačky s výrazom v tvári "čo sa preboha deje?" „Panebože, Sarah, panebože!" Lý stále kričala, rozhadzovala rukami a ja som stále nechápala čo sa deje, keď opakuje iba "panebože". A Mia namiesto toho, aby mi vysvetlila čo sa jej stalo, sa na nej iba smiala. Alebo skôr na nás? „Lý! Drž hubu alebo povedz čo sa stalo." Nastalo ticho a o chvíľu som sa dočkala iného slova ako "panebože". „Ja nemôžem." „To si nemusela ani nič hovoriť." „Dobré." Mia chcela začať s vysvetľovaním, ale ja som ju ešte prerušila. „Počkaj." Sadla som si a odložila som veci, ktoré som mala v ruke. „Môžeš." Prehlásila som a Mia mohla pokračovať. „No, vieš. Hneď po tom ako si odišla, mi zavolal môj brat, aby som prišla za ním na celé leto do USA!" Keď som toto počula, nevedela som či mám plakať od šťastia alebo od smútku. Prajem Mii, aby išla do USA, ale mali sme to byť my 3 spolu. Z môjho premýšľania ma prerušila Mia. „Á, chce aby ste vy dve išli so mnou!" Táto veta sa nedala prepočuť! Boom! Náhle explodovanie hormónu šťastia. Ale vrelo to vo mne iba vo vnútri. Z vonku som vypadala ako mŕtva. Oživilo ma až to, keď sa Lý rozbehla do kuchyne so slovami. „Idem asi pre vodu." Nič som nehovorila iba sa mlčky pozerala na Miu, či to myslí vážne. Mia ma objala a pošeptala mi. „Ja viem, že to znie neuveriteľne. Konečne sa nám splní sen." Keď dokončila túto krásnu vetu, spustila sa mi slza po tvári. Túto som už aj vedela rozoznať. Bola to slza šťastia, ktorú som nechala dopadnúť na zem. Po chvíli sa už vrátila aj Lý z kuchyne s pohárom vody v ruke. Keď videla, že plačem, nevedela ako má reagovať. „Počkaj teraz plače od šťastia, alebo nemôže ísť?" Lýdia začala panikáriť. „Povedala by som, že sú to skôr slzy šťastia." Zasmiala sa. „Na vašom mieste by som tu len tak nesedela." „Prečo?" Prehovorili sme naraz s Lý. „Pretože by ste sa mali ísť baliť, neviem ako to chcete stihnúť, keď už pozajtra odlietame." "Kedy?" „Robíš si srandu?" Zahŕňali sme otázkami Miu. „Áno, dobre ste počuli. Je to na celé leto, tak kedy asi chcete odletieť? V polovici leta?" Pýtala sa nás s pobaveným výrazom Mia. To už nedalo ani nám a začali sme sa smiať aj my. Áno, zase sa smejeme ako nepríčetné. Ale, kto by sa nesmial keby sa mu mal splniť sen. Tento krát som to nebola ja, kto prerušil nepríčetnú chvíľku, ale Mia. „Stačí, choďte sa domov pobaliť." „Um, Mia nerada ti to hovorím, ale sme u mňa doma. Takže jediný, kto sa musí ísť domov baliť si ty, samozrejme aj s Lý. „Aha. Tak ja teda idem, neviem ako ty Lý. Čaute." Mia sa približovala k východu a kričala na Lý. „Ideš aj ty teda?" Lý sa na mňa pozrela pohľadom, či to tu zvládnem. „Bež." „Áno, idem aj ja počkaj ma." „Nechápem prečo sa čakáte, keď jedna býva vedľa a druhá oproti. Dodala som pri ich mávaní rukou na znak rozlúčenia. Obidve sa len usmiali a Lý zatvorila dvere domu. 

Konečne sa už začína trošku príbeh, aj keď nie veľmi. Ale aspoň viete z časti o čom to približne bude. Vyjadrite svoj názor na príbeh do komentáru. Pokiaľ sa vám niečo nepáči. Budem len rada, aspoň sa poučím:).

Thanks<3