Maybe Someday

Start of something new

Už len deň a letím za svojím snom. Neuveriteľné. Neverila som, že táto veta bude niekedy reálna. To by nebola Lý, keby nepreruší moje premýšľanie. „Ahh! Čo potrebuješ?" Zvýšila som tón hlasu na Lý, ktorá nechápala, čo sa deje. „Stalo sa niečo, keď si taká naštvaná?" Spýtala sa potichu. „Nie, len si ma prerušila v mojej zasnenej chvíľke." „Prepáč, ale potrebujem vedieť, či si už pobalená a nachystaná." Vyzvedala. „Ako vidíš nie som, pretože má niekto potrebu ma otravovať." Ukázala som na kufor, ktorý bol ešte stále prázdny. „Vidím, že nie som sama na tom tak zle."  Tento krát mi ukázala ona jej kufor. Vážne bol prázdny, úplne prázdny. „Keď mi už voláš, pridám aj Miu a pozrieme sa ako je na tom ona." „Okej." Hneď ako Lý odsúhlasila pridanie Mii do nášho skype hovoru, to Mia zdvihla. „Láska, nejde ťa vidieť." Kričala Lý do mikrofónu, ako keby jej nejde aj zvuk. „Načo ma chcete vidieť? A Lý nekrič prosím. Chcem ísť do USA bez poruchy sluchu. Ďakujem." Pošeptala na záver Mia, čo ma rozosmialo. „Si už nachystaná, pretože my so Sarah nie." „Uuu, ono to vie hovoriť aj potichu. Nie, nie som. Mala som už ja niekedy niečo skôr hotové ako vy dve?" „No Lý, myslím že odpoveď máme jasnú." Zvráštila som čelo. „Dievčatá, my tri a výlet? Bad Joke!" Oznámila Mia a ukončila svoju existenciu v našom skupinovom hovore. „Ona nás zrušila!" Znovu kričala Lý. „Prestaň kričať, lebo ťa zruším aj ja!" Tento krát som kričala ja. „Dobre, ticho. Môžem niečo povedať?" „Veď stále niečo hovoríš." Praštila som sa do čela. „Už ani s tebou sa nedá rozprávať. Idem sa baliť." „Konečne!" Zvolala som s radosťou v hlase. „Počkaj!" Nič som nehovorila iba som čakala, čo ju zase šibnuté napadlo. „Zajtra s nami bude letieť moja teta Daniela, ale neboj sa vystúpi tam kde budeme mať medzipristátie." „Dobre už sa zľakla, že budeme mať dozor." Chystala som sa ukončiť hovor, ale niečo ma napadlo. „A prečo tam vlastne ide?" „Ide za prácou. Má tam navrhnúť nejaký dom." „Dobre, ahoj." Rozlúčila som sa a Lý tiež. „Ahoj." Nechápem, prečo mi to nenapadlo, že tam bude určite cestovať za prácou. „Moje blonďavé chvíľky sa rozširujú, pomoc!"

 „Ďalej." Odpoveď som venovala mamine stojacej za dverami. Prišla do izby so zvedavým výrazom. „Už si zbalená?" „A vieš že nie si prvá, ktorá sa ma to pýta." Mama si sadla pri kufor a ako každá matka mi začala kontrolovať veci. „Zbalila si si aj lieky?" „Aké lieky, veď nie som na nič alergická." „No, občas si myslím, že si alergická na mňa. Ale teraz nehovorím o liekoch na alergiu ale proti nevoľnosti." „Oh, skoro by som zabudla. Ešte že ťa mám." Chcela som jej dať pusu na tvár, ale predbehla ma. No jej pusa nesmerovala na tvár ale na pusu. „Nie, mami! Na pusu nie! To nemôžeš, to môže iba môj priateľ!" „Žiadneho nemáš!" Týmto ma dostala a to doslovne. Nevedela som ako jej mám nato odpovedať. „Ako vieš?" „Viem. Poznám tvoju náladu, keď si zamilovaná. A toto zamilovaná nálada nie je!" Nestačila som sa diviť. Dnes moja mama láme rekordy. „Ty ma poznáš lepšie ako ja samú seba." „Hm, možno preto sa volám mama." „Dobre mama moja. Radšej mi povedz, či si spokojná s tým, ako sa tvoja dcérka pobalila na výlet, na ktorom chce ostať do konca života a už sa nevrátila do tejto narnie." „Dávaj si pozor na jazyk, lebo ťa nakoniec tvoja mama nakoniec z tejto narnie nikam nepustí!" Ignorovala som to a začala zapínať kufor. „Aj ja ťa ľúbim mami. Príde sa so mnou rozlúčiť aj ocko, alebo mu to práca nedovolí?" Sadla som si vedľa mami a čakala na jej odpoveď. „Bohužiaľ nepríde, ale mám ti odkázať že si to máš užiť a dať si pozor!" Neprekvapilo ma to. Naozaj. Ocko je pomaly viac v práci ako doma. „Dobre teda." Hľadela som do zeme. „Nebuď smutná, keď prídeš domov všetko nám pekne porozprávaš. A som si istá, že ocko bude viac zvedavý ako ja." Pri zamyslení nad maminou vetou som sa musela pousmiať. „Už ste sa dohodli s babami o všetkom?" Mama mi venovala ustarostený pohľad. „No, vlastne viem iba to, že zajtra odlietame a že letí s nami teta Daniela." „A o koľkej odlietate?" Odbehla som k počítaču a napísala Mii. „Moment, hneď sa spýtam." Na šťastie, Mia bola online a hneď odpísala. „O 5:00 odlietame a na letisku máme byť o 2 hodiny skôr a ešte cesta na letisko to je ďalšia hodina, takže ťa opúšťam v noci o 2:00." „Predstav si že o 5:00 odlietam a keď tam priletíme v LA bude ešte len 14:00 a tu už 23:00" Mamina asi nerátala s časovým posunom, bolo to vidieť na jej pohľade. „Takže mi nevolaj cez noc prosím." „Dobre pokúsim sa a teraz už choď spať, pretože za pár hodín sa ti splní sen." Mala pravdu. Aj v tom, že sa mi splní sen, a aj v tom že za pár hodín odlietam. „Dobrú noc zlatko." Zhasla svetlo v mojej izbe. „Dobrú noc mami."