Deň odchodu
SARAH'S POV
„Tak čo, ste pobalené?" Kričal Isaac z obývačky. On sa fakt teší že odchádzame? To sme boli až také zlé? No, možno trošku. Chcem sa vrátiť na začiatok prázdnin, keď som ešte ani zďaleka netušila, čo ma tu všetko úžasné čaká. Dobre, a teraz späť do reality. Je deň odchodu a ja práve balím do kufru posledné veci. Nemôžem si tu niečo zabudnúť, aby som mala dôvod sa sem vrátiť? Vlastne tých dôvodov tu je viac na návrat. Napríklad ten prekrásny modrooký chlapec, ktorého opúšťam na dobu neurčitú. Ako bez neho vôbec prežijem? „To vám mám s tými kuframi pomôcť alebo čo? Ten let týmto štýlom rýchlosti nestihnete!" Bodaj by! Vzala som naštvane kufre a rútila sa s nimi dole. „Isaac, a to naozaj tu nemôžem ostať? Veď som tvoja sestra, mamu presvedčíme." Isaac ju zavraždil pohľadom, čo znamenalo iba jedno. „A čo tu budeš bez nás robiť?" Začala som ho otravovať pre zmenu ja. „Dám vyčistiť po celom lete bazén." „Debil!" Praštila som mu s kabelkou po ruke. „Opatrne, lebo pôjdete na letisko peši." Varoval nás. Trochu sme sa skrotili a zaplnili priestor auta našimi kuframi. Hneď ako sme sadli do auta, vyštartovali za nami aj chalani na aute. Na letisko idú už iba tí, ktorí majú v aute priateľku. S ostatnými sme sa už rozlúčili.
„Isaac a nezabudol si nám doma letenky?" Začala stresovať Lýdia. „Takú životnú chybu by som neurobil, ver mi." On si z toho stále robí srandu! Asi ho nakopem. „Tak nám ich aspoň daj." Nastrčila som k nemu ruku. „To určite, aby ste ich stratili "nechtiac"." „Čo sme ty?" Privrela som oči od zlosti. „Ale no tak. Nemusíte sa hádať ešte aj v deň odchodu." Prišiel za mnou Nash. Moc ma teda neutešuje. Stále mi to iba pripomína. Už aj tak pred tým neutečieme. Sme priamo na letisku. „Kedy sa zase uvidíme?" Začala som nariekať Nashovi v náruči. „Už čoskoro, neboj." Mrkol na mňa. Obdivujem jeho pozitívny prístup k tejto situácii. „To dúfam. Vieš dobre, že vzťahy na diaľku nefungujú." „Ja viem, ale náš vzťah je iný. Je výnimočný." Upevnil naše objatie a mne to dodalo pocit istoty. „Budeme si volať?" Upriamila som na neho pohľad. „Ak si nájdem čas." Trochu ma zaskočila jeho odpoveď. „To bol vtip." Jemne do mňa narazil. „Ešte aj ty s tým začínaj. Stačí mi Isaac a tie jeho vtipy." Nash len prekrútil očami a snažil sa ignorovať moje depresívne chvíle. Každý sa lúčil a užíval si posledné chvíle tohto momentu, len Isaac stál na mieste a stále sa pozeral na hodinky. Ako keby má vybuchnúť rozbuška a v tej rozbuške budeme my. Ja ho nechápem, a asi ani nikdy nepochopím. „Posledné varovanie letu číslo 23, žiadame účastníkov letu, aby nastúpili do lietadla!" „Tak to vyzerá, že to bolo povedané pre nás." Poklesol mi mierny úsmev. Nashovi som vlepila dlhú pusu, zobrala som kufor a vybrala sa smerom ku vchodu. To isté spravili baby. Ani jednej nevládol úsmev na tvári. „Slečny počkajte, neodovzdali ste letenky." Zastavila nás letuška. „Ako to? Môj brat vám ich predsa dal." Mia ukázala na Isaaca. Letuška pokrútila hlavou a išla za Isaacom. Chvíľu sa s ním rozprávala a usmiala sa. Okej, asi to bolo zbytočné nedorozumenie. Isaac sa vybral k nám, predsa sa len ide rozlúčiť somár jeden. „Mali pravdu, bolo to nedorozumenie. Ale nie to s tými letenkami, ale to že letíte domov. Predsa by som nenechal takéto otravy letieť domov, keď ich domov je tu." Usmial sa a my sme tak trochu vstrebávali to čo nám práve oznámil. „My neletíme." Pošeptala som. „Pane bože! My ostávame!" Začala kričať na celé letisko Mia. Ostatné sme ju hneď utišovali. Chalani sa vzadu iba smiali. Rozbehla som sa späť k Nashovi. „Ty si o tom vedel, že?" Usmieval sa od ucha k uchu. „Predsa by som ťa nenechal len tak odísť. A povedal som ti, uvidíme sa čoskoro." Vyplazil na mňa jazyk. Celou silou som ho objala a hneď potom Isaaca. „Počkaj Isaac, ale súhlasia s tým naši rodičia?" Prerušila nás Amy. „Áno, nebojte sa. Nie som až taký nezodpovedný ako vyzerám." Pretočil očami. „No, pomlčala by som." Naschvál som sa pozrela inam ako na Isaaca. Iba podvihol obočie a bol ticho. „Tak teda, poďme domov."
Ahojte, je to tu! Prvá časť druhej série:) Dúfam, že splnila očakávania.
Thanks<3
YOU ARE READING
Maybe Someday
FanfictionPočula som iba „Prepáč." V tej sekunde mi moja zvedavosť nedala a musela som sa pozrieť, kto to bol. V tú chvíľu som sa zahladila do najkrajších modrých očí. Tie oči mi boli tak povedomé. Ale nedovolili mi pozrieť sa na celú tvár toho človeka. Náš o...