Maybe Someday

Children park, kiss and lost dog

GILINSKY'S POV

Po výdatných raňajkách od Lýdii som si išiel ľahnúť. Asi prasknem. Možno by som si mal ísť zabehať. Chvíľka zamyslenia. Čo to trepem. Ja a behanie? Až ma srdce zabolelo. „Asi prasknem." Zvalil sa vedľa mňa Johnson. „To mi hovor." Uškrnul som sa. „Dnes ma nikto nikam nedostane." Prehlásil. „Veď ja ťa nikam ani nevolám a navyše mám v pláne zobrať vyvenčiť susedovho psa. Vraj slušne platí." „Ty a zarábať si?" Nahodil zmätený pohľad. „Už je to tak." Mykol som plecami a zdvihol som sa z postele. „Kam ideš?" Spýtal sa ma zvedavo. „O čom sme sa pred chvíľou bavili?" „Aha." Odpovedal jednoducho. Vzal som mobil do ruky a vyrazil som. Po ceste som vyzdvihol susedovho psa. Keď som obchádzal Isaacov dom, napadla ma úžasná myšlienka. Čo môže byť príťažlivejšie ako muž s roztomilým psíkom? Napísal som Andrey správu nech príde pred dom. Určite jej doplo, že tu na ňu čakám. O 5 minút vyšla. Tú chvíľu som si predstavoval kratšie, ale čo som mohol čakať od ženy. „Ahoj, čo ty tu? A so psíkom? Nebodaj robíš pestúnku!" „Ahoj." Objal som ju. „Tak nejako." Pousmial som sa. „A čo potrebuješ?" Spýtala sa ma popri hraní so psom. „Či by si nemala záujem ísť so mnou vyvenčiť tohto miláčika." „S radosťou." Zasmiala sa a mohli sme vyraziť. Prišli sme až k detskému parku. Dal som psíkovi voľnosť a sadol som si s Andreou na lavičku. „Pozeráš naše videá?" Spýtal som sa úprimne. „Áno. Sú celkom zábavné." Usmiala sa. „Celkom?" Nadvihol som obočie. „Tak po zemi sa od smiechu asi neváľam." Pretočila očami. Tento krát som sa zasmial ja. „Tak to aby som sa posnažil zmeniť." „V čom?" „Aby som bol viac vtipnejší." Posťažoval som sa falošne. „Ale no tak, až také zle to nie je." Utešovala ma. Pohladila ma po ramene. Využil som to a chytil som ju za ruku. „Ide sa na preliezačky!" Rozkázal som a Andrey neostávalo nič iné, iba ma poslúchnuť. „Čo sme malé deti?" Smiala sa po ceste. „Neviem ako ty, ale ja sa cítim tak stále." „Radšej dávaj pozor na psa." Vyhovárala sa. „Pes dá na seba pozor sám, ale kto dá pozor na teba?" „Hej, viem sa o seba postarať!" Nahodila naštvaný pohľad a začala liezť hore. „A vraj kto je tu malé dieťa." Podpichol som ju. Vyplazila mi jazyk. „Čo sa bojíš keď si stále dole?" „Veľmi. Podaj mi prosím ruku." Kúsok som vyliezol, aby som jej bol bližšie, no potom mi už podávala ruku. „Ďakujem." Usmial som sa a v tom momente som ju stiahol na seba. Cítil som jej telo na tom mojom. Hľadela mi do očí. Mala taký vystrašený výraz. Mal som chuť sa uškrnúť, ale tým by som to len celé pokazil a preto som ju radšej pobozkal. Učinil som skôr ako sa skoro odtiahla od nervozity. Vôbec nenamietala a spolupracovala. Momentálne sa bozkávam s tou najkrajšou ženou v mojom živote! Možno by som to spravil už skôr, ale nebol som si istý či nato nie je priskoro. Predsa sme sa poznali len cez internet. Mám rád kyslík, pretože mi umožňuje žiť, ale v tejto chvíli sa nemusel medzi nás pliesť a prerušiť náš bozk. Nikto nič nehovoril. Zavládlo absolútne ticho a ja som ho prerušil. „Nejdeme na húpačky?" Len prikývla. Onemela z bozku. Asi by som mal byť na seba hrdý. Sadli sme si na húpačky a pomaly sme sa pohupovali. Už ma toto trápne ticho nebaví, naozaj. „Dúfam že som ťa moc nevystrašil." Prihovoril som sa jej. „Nie, to si nevšímaj." Mávla rukou. „Bozkávaš sa výborne." Sčervenala ako to len šlo. Začal som sa smiať a ona do mňa šťuchla, čo jej ani trošku nepomohlo, pretože som sa smial ďalej. Postavila sa pri mňa a chcela zastaviť môj smiech, no ja som si ju pritiahol bližšie k sebe. Klamem, úplne k sebe. Sadla si na moje kolená. Začal som nás húpať úplne rýchlo, aby sa ma od strachu chytila. Neskôr tak učinila a obidvaja sme boli spokojní. „Jack, kde je ten pes?" Spýtala sa ma, keď sme sa dohúpali. „Ja neviem." Vykríkol som a začal som sa obzerať okolo seba. Som tak zaláskovaný, že som zabudol na psa! „Do riti!" „Nemala som ísť na tú preliezačku. Teraz tu mohol byť ten pes, no namiesto toho tu je jeden veľký problém." Obviňovala sa. Ako ju to mohlo len napadnúť? „Nedávaj si to za vinu, to ja som naň úplne zabudol." „Skús ho zavolať, možno je blízko." Navrhla mi. „Ale ja neviem jeho meno." Oznámil som nevinne. „Požičiaš si psa a nevieš ani jeho meno?" Zasmiala sa aj keď trochu nervózne. „Možno som sa zabudol spýtať." Pretočila očami a začala pískať. Pridal som sa k nej. Po pol hodine sme to vzdali. „Asi by sme mali ísť oznámiť majiteľovi, čo sa stalo." „Dobre, poďme teda." Sklamane sme sa vracali z parku. Pri mojom dome do mňa šťuchla Andrea. Pozrel som sa na ňu. Ukazovala smer susedova bránka. Sedel tam ten pes. „Vidím dobre?" Spýtal som sa nadšene. „Veľmi dobre." Uistila ma. Rýchlo sme sa k nemu rozbehli. Vzal som ho na ruky. „Vďaka ti bože!" Andrea sa zase smiala nad mojím chovaním. Už si musí myslieť, že som debil. Susedovi som odovzdal psa a odmietal som si vziať peniaze. Nezaslúžim si ich. Nakoniec som išiel vystrojiť Andreu. „Vďaka za pekný deň." „Až taký pekný nebol. Prepáč za toho psa a tie stresy." Obaja sme sa usmiali. „Tak dobrú noc." Objal som ju a opúšťal som ju z dobrým pocitom. „Jack, počkaj!" Zastavil som s úsmevom na tvári a otočil som sa, no nevrátil som sa. Čakal som, čo sa bude diať. Rozbehla sa ku mne a pobozkala ma. Potom sa odtiahla a odišla. Určite bola celá červená. Najlepšie zakončenie dňa aké len mohlo byť.

Dnešnú časť venujem dievčaťu, ktoré ma veľmi potešilo jej názorom na môj príbeh!♥

@Kikusa69 <-for u ♥

Thanks<3