Kalysso II. ✔

⇨ vojenská škola ⇦

Lucy

Nedalo sa mi spať. Vyšla som z izby a započula mamu s ockom.

,,Deň "D" prišiel" povedala mama a postavila sa.

Rýchlo som si čupla aby ma nevidela.

,,Možme ísť!" povedal ocko a už viedol mamu preč.

Obidvaja vyšli von a ja som neváhala a vybrala sa za nimi. Videla som ako mieria k lesu. Načo by išli do lesa?! A čo je sakra deň "D"?! Pomaly som kráčala za nimi. Zrazu sa mama otočila,rýchlo som si ľahla za strom a dúfala,že ma neuvidí.

Tris

Prudko som sa otočila. Mala som pocit,že nás niekto sleduje. Keď som sa obzrela nikto tam nebol. Kráčala som ďalej. Zastali sme pred lesom. Nadýchla som sa a chytila sa Nikovej ruky. Usmial sa a mi sme šli do lesa. Kráčali sme tmavým lesom,keď zrazu nás niečo zrazilo na zem. Prišli! Už sú tu! Temný anjeli.

,,Takže ste prišli! Aké milé. Väčšinou sme museli mi prísť za nimi,ale teraz nám aspoň uľahčite prácu!" zdvihol na mňa zbraň.

Prezrela som si ho. Presne ako v sne. Mal čierne krídla,ktoré sa leskli vo svite mesiaca. Na hlave mal kapucňu. Po chvíli si ju dal dole. Bol nádherný. O temných anjeloch viem akurát to,že sú až nadprirodzene krásny a nemajú s nikým zľutovanie. Nemajú city. Sú to bezcitný zabijaci. Pozrela som sa na Nika. Stále ma držal za ruku. Usmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Zavrela som oči a čakala.

Lucy

Zavrela oči a ten chlap sa uškrnul. Mal čierne krídla. Neviem kto alebo čo to bolo,ale viem,že je to bezcitné. Namieril na mamu zbraň a...vystrelil. Potom namieril na ocka a opäť výstrel. Chcela som sa tam rozbehnúť,ale niekto ma schmatol a ťahal preč. Slzy sa mi liali a ja som ich nevedela zastaviť. Pozrela som sa na Luka,ktorý ma ťahal preč a na tvári mal tiež slzy. Vrátili sme sa domov a ja som začala nekontroľovateľne plakať. Plakala som asi hodinu až som napokon zaspala. Cítila som,že sa vo mne niečo zlomilo. Tá radosť,ktorú cítim každý deň je preč a taktiež aj moja dôvera v ľudí. Na druhý deň som sa zobudila v Lukovom objatí na gauči. Vstala som a spomenula si na včerajšok. Opäť som začala plakať.

Prešlo pár mesiacov. Asi sedem,osem. Stále som sa s tým nevyrovnala. Chytila som môjho macka od tety Beky a zrazu niečo spadlo na zem. Bol to list. List od mami. Povedala som si,že počkám na Luka kým vstane. Urobila som si raňajky a potom aj jemu. Šla som do kúpelne keď zrazu som si všimla niečo čo mi vybilo dych. Ja...mám dúhové vlasy? Čo to...?! Pre boha. Vrátila som sa do kuchyne. Zachvíľu prišiel do kuchyne Luk. Vyjavene na mňa pozeral. Povedala som mu o tom liste a potom mi povedal,že ho mám prečítať. Otvorila som obálku a vytiahla list. Nadýchla som sa a začala ho čítať.

,,Takže deti moje...ak toto čítate už sme asi po smrti. Chcem vám povedať,že nesmiete nad nami žialiť. Musíte sa vzchopiť a začať odznova. Prihlásila som vás na školu. Ale táto škola je ľudská. Budete chodiť na vojenskú školu v NY,aby ste sa naučili aspoň trochu brániť. Svoje schopnosti musíte uchovať v tajnosti. Nikto o vás nesmie vedieť. Inak si po vás prídu. V ockovej pracovni nájdete letenky aj prihlášky. V druhom šuplíku je kľúč. Ten kľúč použijete na odomknutie trezoru,ktorý je za tým veľkým portrétom. Tam sú uložené peniaze,ktoré som šetrila presne pretoto. Nechcem aby ste sa kvôli našej smrti trápili. Bude jednoduchšie ak na nás zabudnete. Ľúbime vás.
B a N <3 "