Kalysso II. ✔

⇨ Keď inak nedáš ⇦

V MOJEJ izbe stáli tí dvaja, ktorí zrejme prišli na návštevu. Stáli pri mojej posteli a obzerali si moju izbu. Ako to sakra robia?! Veď som mala okno zaistené a dvere zamknuté.

,,To ma musíte naučiť." ukázala som prstom na okno a šla odmknúť dvere.

Aj tak už sú tu tak načo ich mať zamknuté. Oni sa na seba iba pozreli a zasmiali sa. Teda zasmial sa iba jeden. Zelenoočko nehol ani brvou. Začína ma desiť.

,,A čo tu vlastne chcete?" nadvihla som obočie a prekrížila si ruky na prsiach.

,,Prišli sme ti zobrať kufor." povedal zelenoočko s kamennou tvárou.

,,Hah! No to určite. Ja vám naposledy hovorím, že s vami nikam nejdem!" zvráštila som obočie a oni si povzdychli.

,,Keď inak nedáš." tajomne sa na seba pozreli a modroočko sa na mňa uškrnul.

O čo im ide? Mala by som sa báť? Začali sa ku mne približovať. Inštinktívne som cúvla, ale narazila
som do dverí. Rýchlosťou svetla som otvorila dvere a upaľovala dole schodmi. Brala som ich po dvoch a dúfala, že ZNOVA nespadnem. Bežala som do kuchyne, ale medzi dverami som narazila do zelenoočka. Ako sa sem sakra tak rýchlo dostal? Rýchlo som sa otočila a namierila som si to do obývačky. Počula som za sebou kroky. V obývačke sedeli úplne všetci. Hodila som sa na gauč, kde sedel Luk, Matt a Pedro. Luk sedel napravo, v strede sedel Pedro a naľavo Matt. Rozplácla som sa na ich stehná. Hlavu som mala na Lukovi, brucho na Pedrovi a nohy na Mattovi.

,,Živú ma nedostanete!" začala som sa rehotať a ostatní tiež, teda samozrejme okrem zelenoočka.

,,Ale teraz vážne! Vy si akože fakt myslíte, že pôjdem s nimi?" pozrela som sa na Luka.

Ako všetci ostatný, uhýbal pohľadom. Postavila som sa a namierila si to do kuchyne. Naliala som si džús a posadila sa na linku. Zadívala som sa von oknom. Ah! Ja nechcem odísť! Počula som ako sem niekto kráča.

,,Mňa nepresvedčíš." povedala som narovinu a ani som sa nepozrela kto to je.

Pozrela som sa ku dverám, kde stál ten chalan z lesa. Bol vysmiatý ako slniečko na hnoji. Som zvedavá, čo mu je také smiešne. Mala by som si ich pomenovať. Hmm... zelenoočka budem volať zelonoočko. Toho s modrými očami, ktorý prišiel so zelenoočkom budem volať modroočko a toho záhadného, ktorý mi posiela lístočky budem volať Ruprt. Áno! Vážne ho nenávidím. Takže, pri dverách stál vysmiatý Ruprt.

,,Ale zlatko, ty nemáš na výber." zasmial sa a mne nabehla husia koža.

,,Skús ma donútiť!" zamračila som sa a prešla okolo neho do obývačky.

Zarazila som sa, pretože tam bol aj môj kufor. Ako? Čo? Zrazu ma niekto chytil zo zadu za pás. Cítila som niekoho dych na mojom krku.

,,Ako chceš!" povedal Ruprt a zdvihol ma ako vreco zemiakov.

,,Pusti ma!" začala som ho kopať a búchať.

,,No ták! Luk!" pozrela som sa na Luka, ktorý sa na mňa ospravedlňujúco pozrel.

Zamračila som sa. Vyšli sme z chaty a za nami šli modroočko a zelenoočko. Pri tom ako sme prechádzali cez prah dverí ma Ruprt naschvál trepol o zárubňu. Zamračila som sa a potom ma niečo napadlo. Skrčila som nohu a kolenom ho buchla do brucha. Ale s ním to ani nehlo. Čo je to sakra za človeka?!

,,No ták pusti ma! Ja s vami nikam nejdem!" začala som sa metať.

,,Ja som ti povedal, že ja sa ťa nepýtam." povedal posmešne a mňa to fakt naštvalo.

Posledný krát som sa pozrela na všetkých. Zakývali mi a usmiali sa. Hmmm...teraz som si uvedomila, že tu nemajú auto, tak ako teda...? Chcela som sa ich na to spýtať, ale skôr ako som sa stihla spamätať som bola na konci lesa. Ako to do riti urobil? Ja som cítila len závan vetra a už som tu. Čo sú sakra zač?! Žeby boli... Nieee! Určite nie. To je absurdné, to by som určite spoznala. Alebo nie?! Tak ale ako inak mi vysvetlíte, že len teraz som bola pri chate a už som aj na konci lesa, a že som ho celou silou kopla kolenom do brucha a on sa ani len nehol?

Pri ceste bol zaparkovaný čierny Range Rover. Hmmm musím uznať majú štýl. Ruprt ma hodil na zadnú sedačku ako nejakú handru. Dopredu si sadol zelenoočko a šoféroval Ruprt. Modroočko so mnou sedel vzadu.

,,Aspoň so mnou tak netrieskaj! Čo som ti tu ja?! Nechápem čo si to vôbec dovoľ..." nestihla som dokončiť, lebo ma niekto prerušil.

,,Sklapni už sakra!"