Kalysso II. ✔

⇨ Beriem! ⇦

Pred nami bol kamenný chodník. Zhlboka som sa nadýchla a kráčala vpred. Uvidela som železný oblúk, obrastený popínavými rastlinami. Z tých rastlín vyrastali malé kvietočka. Pod oblúkom stál Brandon v obleku. Po jeho ľavici stáli Austin a Dean a po jeho pravici Katie a Tori. Cesta k 'oltáru' bola vydláždená a okolo chodníčku boli v rovnomernom rozostupe povysádzané stromy, ktoré boli zahnuté do oblúka, takže vytvárali akýsi tunel. Kráčala som s Leonardom rovno k Brandonovi. Nie je tu nikto okrem ich šiestich a akéhosi pána, čo typujem, že je kňaz. Hneď ako ma Brandon zbadal vypleštil oči ako aj všetci ostatný. Zdá sa, že bol dosť prekvapený, pretože sa na mňa díval celý čas. Keď videl ako sa držím Leonarda, nahodil svoj vražedný výraz a prepichoval ním Leonarda. Ten sa iba spokojne usmieval a poškuľoval po mne. Prišli sme k Brandonovi a ten ma hneď vytrhol od Leonarda. Pfff. Žiarlivka. Odfkla som si. Brandon mi chytil ruky do tých svojich. Chcela som sa mu vytrhnúť, ale držal ma tak silno, že som sa nevedela pohnúť. Obrad začal a ja som len neprítomne hľadela pred seba. Trvalo to celú večnosť a ja som väčšinu nezachytila. Zachytila som akurát koniec.

,,Brandon De Lavis beriete si tu prítomnú Lucianu Woodovú?" povedal kňaz a ja som zavrčala.

Nikto. Mi. Nebude. Hovoriť. LUCIANA! Ah prečo to nevedia sakra pochopiť?! Brandon sa na mňa pozrel a všimla som si, že sa mu zablyslo v očiach. Čo to...?!

,,Áno beriem!" usmial sa chladným úsmevom a potom sa kňaz otočil na mňa.

,,To môžte preskočiť!" povedal Brandon a kňaz naňho zazrel.

,,Prepáčte, ale nemôžem. Bez tohoto vás nemôžem oddať." povedal kňaz a opäť sa otočil na mňa.

,,Luciana Woodová beriete si tuto prítomného Brandona De Lavisa?" opýtal sa a ja som sa naňho len prázdno pozrela.

Otočila som sa na Brandona, ktorý mi drtil ruky a nahodil pohľad Rozmysli si čo povieš. Cítila som sa zvláštne. Čakala som, že ma niekto alebo niečo zachráni, ale zdá sa, že musím čeliť problémom sama. Brandonov stisk sa zosilňoval a ja som musela sklopiť zrak. Zhlboka som sa nadýchla a zatvorila oči.

,,Beriem." povedala som pevným hlasom, ale stále som mala zatvorené oči.

Ďalej som už nepočúvala. Srdce mi tak silno búchalo, že som nebola schopná niečo počuť. Je čas vzchopiť sa. Otvorila som oči a pozrela sa na Brandona kamenným pohľadom. Vymenili sme si obrúčky a ja som bola stále vo svojich myšlienkach. Nevzdám sa, budem bojovať až dokonca. Za mamu, za ocina, za Harryho, za Drewa a za všetkých, ktorých títo štyria bratia zabili. Zrazu ma z myšlienok vytrhla veta, ktorú povedal kňaz.

,,Môžte pobozkať nevestu." zreničky sa mi rozšírili a Brandon mal na tvári úškrn.

Ruky som si vytrhla s tých jeho. Začala som pomaly ustupovať, ale zdá sa, že jemu to nevadilo. Ustupovala som, keď zrazu som sa potkla a skoro zletela na zem. Nebyť Brandona, ležala by som na zemi. Jeho ruky obmotal okolo môjho pásu. Postavil ma a pritisol tak blízko, že som ledva dýchala. Prehltla som guču čo sa mi robila v krku. Srdce mi búchalo ako o závod, keď sa začal približovať. Prisal sa mi na pery a aj napriek mojim protestom sa nechcel odsať. Zvieral ma tak silno, že som nemala šancu uniknúť. Bola som v pasci. Po chvíli mi začal dochádzať kyslík. Keď sa KONEČNE odtiahol, mal na tvári víťazný úškrn. Všetci naokolo sa usmievali. Teda okrem Leonarda, ktorý má nasadenú kamennú tvár. Čo to s ním je?! A okrem Tori, ktorá sa na mňa súcitne usmiala. Nemôžem tomu uveriť, práve som zadaná. Veď to nie je ani možné, nie som na to všetko vôbec pripravená. A stavím sa, že keby ten kňaz vedel, že mám len sedemnásť, určite by nás nezosobášil. Ale aj keby som niečo skúsila povedať, Brandon by to všetko ututlal, takže by mi to bolo na dve veci. Ale ak si Brandon myslí, že so mnou teraz môže robiť čo chce, velice sa mýli. Urobím mu zo života peklo. Teraz som jeho manželka, nech sa stará. Manželka. Ako zvláštne to znie. Ale on si so mnou nebude robiť čo chce. Ja som tiež živá bytosť a navyše som aj čarodejnica. Viem sa brániť a pokiaľ sa o niečo pokúsi, neskončí to dobre. Spolu s Tori som šla do auta sa prezliecť. Tori s Katie mali na sebe bledomodré šaty bez ramienok, dlhé asi do polky stehien.

Prišli sme k autu a ja som sa zatiaľ prezliekala na zadno sedadle. Videla som, že je Tori nervózna.

,,Tori? Čo sa deje?" spýtala som sa a konečne si zo seba vyzliekla svadobné šaty.

Z tašky, ktorú mi dala Bella, som si vybrala čipkované biele šaty.

,,Čože? N-nič. Ja len..." začala, ale zasekla sa, akoby hľadala správne slová.

Navliekla som si na seba šaty a povzbudivo sa usmiala na Tori.

,,Pomôžeš mi?" spýtala som sa a otočila sa jej chrbtom.

Šaty boli na zaväzovanie, takže mi s nimi musela pomôcť. Zaväzovala mi ich a potom začala rozprávať.

,,Vieš...aj ja som mala takúto svadbu. No a tiež som bola do toho nútená. A keď som si bola istá, že už je po všetkom..." zasekla sa a všimla som si, že ma slzy na krajíčku.

Povzbudzujúco som je stisla ruku a čakala, nech sa upokojí.

,,Hneď ako sme prišli späť zo svadby, ma zobral do jeho izby. Nechcela som tam ísť, ale prinútil ma. O-on ma pripútal a potom..." nemusela pokračovať, presne som vedela o čo ide.

Pevne som ju objala a ona mňa tiež. Začala som ju utešovať. Čo ak sa toto stane aj mne?! Brandon je ževraj najhorší, nechcem aby ma...no to. Bože... čo budem robiť?! Tori sa odtiahla a stisla mi ruku.

,,Nechcem aby sa ti stalo to čo mne, ale pokiaľ na to dôjde...Nenechaj sa zlomiť! Ukáž mu, že si silná, a že teba len tak niečo nezlomí." dokončila a ja som prikývla.

I keď ma to vo vnútri zožieralo, rozhodla som sa nevzdať. Zavrela som dvere na aute a vrátili sme sa späť. Boli sme už skoro tam, keď som si všimla niečo čo mi vybilo dych.