Pokračovanie príbehu Kalysso. Lucy s Lukom rastú a Tris s Nikolasom vedia, že ich čas sa pomaly blíži. Keď sa stane tá osudná vec, Lucy sa úplne zmení. Z usmievavého dievčatka sa stane večne namrzená a nahnevaná slečna. Ale predsa len si k jej srdcu...
,,Ty láskavo po mne neziap! Keby ste ma nechali ísť, nemuseli by ste ma počúvať!" zaziapala som na zelenoočka.
Musela som čo robiť, aby som sa krotila, inak by to s ním neskončilo dobre. Moje vlasy aj oči zatiaľ mali stálu farbu. Veď ako hovorím, mám čo robiť aby som nevybuchla.
,,Ale to sme si my nevymysleli! Len plníme príkazy! Si myslíš, že by sme ťa dobrovoľne brali?!..." začal sa po mne rozkrikovať zelenoočko a ja to rozhodne tak nenechám.
Nebudem si predsa nechávať skákať po hlave. Po mne sa nikto rozkrikovať nebude. Už vonkoncom nie on.
Modroočko
Odvtedy ako sme nastúpili do auta sa tí dvaja neustále hádajú. Viem, že Marco nie je zrovna nadšený, že ju so sebou berieme, ale nemusí sa tu rozkrikovať. A poviem vám tá Lucy, to je číslo. Ideme už asi polhodinu a jej stále nedošli argumenty. Háda sa až do krvi. Začína tu byť dusno. Musím uznať, že Marco nemá rád nikoho, ale ešte nikdy sa s nikým takto poriadne nepohádal. On ma totižto železné nervy. Ale viete, keď to v sebe dlho dusíte, raz vybuchnete a všetky emócie sa dostanú na povrch. Marco to nemal ľahké. Zomrela mu manželka a aj jeho dvojročná dcéra. Zabili ich temný. Vyvolili si ich. Nečudujem sa, že teraz tak vybuchol. Dusil to v sebe až príliš dlho. Nezazlievam mu to. Jediné čomu sa čudujem je, že kde sa to bere v Lucy. Moc toho o nej neviem. Jack nám o nej nechcel nič povedať. Vieme o nej, že má brata a že má neuveriteľnú moc. Ovláda živly, len pohľadom dokáže spôsobiť bolesť a vie čítať myšlienky, ale nerobí to často. A to je asi všetko. Ako hovorím, moc toho o nej nevieme.
Auto zastavilo. Ako prvý vyšiel Marco a hneď za ním Lucy. Ešte stále sa hádali. Ako to je sakra možné?! Vystúpil som z auta a s Nickom sme si vymenili pobavené pohľady. Má môj obdiv, že dokázal šoférovať v takom hluku. Otvorili sme dvere do nášho zámku. Áno! Bývame na zámku. Sme staromódni, ale bývame tu asi 15 + Lucy, takže je to výhodné. Vošli sme dnu a šli do chodby. Oni si snáď nedajú pokoj. Ako dlho sa ešte mienia hádať?
Lucy
,,Si obyčajný zatrpknutý idiot, ktorý si myslí, že je niečo viac ako ostatní. Ale poviem ti novinku. Si rovnaká živá bytosť ako každý iný!" zaziapala som na zelenoočka.
Už dobrú polhodinu sa hádame. Keď on si nedá povedať. Ja tu nie som dobrovoľne, tak nech sa láskavo nerozkrikuje. Vlasy majú stále dúhový odtieň a oči sú stále hnedé. Ale neviem dokedy. Vlasy mi začali chytať červený odtieň a ja som mala čo robiť aby sa nezmenili úplne.
,,Jasné! Ozvala sa tá pravá. Robíš sa, že si bohvieaká drsňačka, a že si najmocnejšia na svete, ale pri tom si len obyčajné, rozmaznané, sopľavé decko! Rodičia na teba musia byť vážne hrdí!" poslednú vetu zaziapal tak, že sa ozývala po celej chodbe.
,,Nič o mne nevieš, tak laskavo zavri hubu tyyy..." zaziapala som naspäť, ale prerušil ma chrapľavý hlas, ktorý sa ozýval zo schodiska.
,,Hej!" ozvalo sa halou a všetci stíchli.
Všetky hlavy sa otočili smerom k schodišťu, len ja som sa pozerala von oknom. Všetci sa naraz poklonili. What?! Ja sa rozhodne klaňať nebudem. Všetky oči padli na mňa.
,,Čo čumíte?" zamračila som sa a zelenoočko sa na mňa povýšenecky pozrel.
To ma ale dorazilo. Moje vlasy sa začali meniť na ohnivo červenú a oči na tom neboli o nič lepšie. Môj pohár trpezlivosti práve pretiekol.
,,Vieš kam si strč tie tvoje pohľady! Tá nenávisť je obojstranná, ak si si nevšimol, takže radšej neprovokuj, lebo skončíš ako vypchaté zviera na stene!" povedala som naštvane a všimla som si pár prekvapených pohľadov.
No bóže! Ako keby nikdy nevideli človeka, ktorému sa menia vlasy. Pozrela som sa na chalana, ktorý stojí na schodoch. Vysoký, čierne vlasy, hnedé oči, vypracovaný, typujem 25 rokov.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
,,Ahoj Lucy! Hmm...takže to čo sa o tebe hovorí je pravda." povedal pobavene a ja som pretočila očami.
Zdá sa, že je to len ďalší nafúkanec ako všetci tu prítomní.
,,Tak?! Čo odo mňa chcete?" prekrížila som si ruky na prsiach a mierne zvráštila obočie.
,,Nechceš sa najprv ubytovať?" spýtal sa milo a ja som nevedela či sa tak správa naozaj alebo je to len skvelý herec.
,,Nie." odsekla som a on si iba vzdychol.
,,Tak poď za mnou do mojej pracovne. Tam ti všetko vysvetlím." kývol na mňa rukou, aby som ho následovala.
Šla som po schodoch, prestretých červeným kobercom. Šli sme dlhou chodbou, na ktorej bolo asi šesť dverí. Na opačnej strane chodby bolo ďaľších šesť dverí. Na stenách boli rôzne portréty. No jeden ma zaujal najviac. Neviem prečo. Zastavila som a prehliadla si obraz zblízka. Bola na ňom žena s malým dievčatkom. To dievčatko malo dva malé hnedé copiky a v ruke veľkú lízanku dúhových farieb. Malo krásne zelené oči. Ako dva smaragdy. Žena bola veľmi krásna. Mala hnedé vlasy upevnené do drdolu, hnedé oči a starodávne šaty, ktoré na jej postavu sedeli perfektne. Pod portrétom bola ceduľka s menami. Laura a Clarissa Róth. Tie mená mi nič nehovorili, ale predsalen sa ten portrét niečim odlišoval. Bol iný ako ostatné. Neviem vysvetliť čím. Skrátka bol. Bol výnimočný. Síce je tu milión ďalších portrétov, ale niesú ako tento. Možno je to tým, že na ostatných portrétoch majú všetci kamennú tvár, ale na tomto portréte sa žena aj dieťa usmievajú.
Dotkla som sa rámu portrétu. Prešla som prstami po ornamentoch, ale zastavil ma chrapľavý hlas.
,,Radšej by som sa toho nechytal. Pre istotu." súcitne sa pozrel na obraz a ja som naňho hľadela ako vyoraná myš.
Prečo by som sa ho nemala dotýkať? Čo je zakliaty či čo? Iba som nad tým pokrútila hlavou a spoločne sme pokračovali v ceste do jeho pracovne. Otvoril dvere a vošli sme do veľkej izby. V strede bol písací stôl a celú jednu stenu pokrývali poličky s knihami. Asi rád číta. Posadila som sa na kreslo pred písacím stolom a počkala kým sa aj on posadí.
,,Tak?!" nadvihla som obočie a čakala čo z neho vylezie.
