Kalysso II. ✔

⇨ Neviem o čom hovoríš. ⇦

Na mojom stole bol položený môj skicár. Na tom by nebolo nič AŽ TAK divné, ale bolo v ňom niečo navyše. Na poslednej kresbe, tej,ktorú som kreslila pri jazere, bolo niečo napísané. Prišla som bližšie k stolu a do nosa mi udrela opäť tá známa vôňa ihličia a vanilky. Pozrela som sa na okno. Bolo otvorené dokorán. Prečo to robí? Chce ma vystrašiť? Varovať? Alebo sa mi vyhráža. Podišla som k oknu a buchnutím ho zatvorila. Oprela som sa o parapetu a pozerala sa na pomaly zapadajúce slnko. Po líci mi stiekla jedna osamelá slza. Do rúk som si zobrala mobil a na tapetu si nastavila Drewovu fotku. Aspoň niečo mi ho bude pripomínať. Ah! Ako strašne mi chýba. Po líci sa mi spustila ďalšia osamelá slza. Utrela som si líca a šla ku stolu. Prečítala som si nápis a prešla po ňom prstami.

Slzy Ti nevrátia čo osud vzal, vrátia len bolesť, smútok a žiaľ.

Hah! Ešte aj toto mi bude pripomínať jeho smrť alebo čo?! Ja už nevládzem. Nehorázne to bolí. Zbehla som dole po schodoch, nazula si plátenky a bežala naprieč lesa. Slzy mi tiekli potokov. Bežala som tak rýchlo ako sa len dalo.
Cez slzy som nič nevidela. Hrozilo, že sa ochvíľu zrútim, ale nezastavovala som. Dostala som sa až k prudkému kopcu. Zrazu som sa potkla o koreň stromu, ktorý vytŕčal zo zeme. Rútila som sa dole kopcom a rukami som si chránila hlavu. Keď som posledný krát dopadla, som si kľakla a pozrela sa na zranenia. Okrem toho, že som bola celá špinavá a od ihličia som mala pár škrabancov a rozbité koleno. Nepravidelne som dýchala. Hlavou mi vírili myšlienky ako vodopád. Staré odchádzali, ale prišli nové. Prečo musel Drew zomrieť? Prečo si boh nevzal namiesto neho mňa? Prečo som sa trepala do toho posratého lesa? Mohol by byť ešte nažive. Predstavila som si jeho vysmiatú tvár. Zrazu to na mňa všetko doľahlo. Už som sa nebránila. Slzy som nechala tiecť a z plného hrdla som vykríkla. Prečo sakra?! Prečo?! Spadla som na zem a plakala. Ležala som tam a vzlykala. Po celom lese sa ozývali moje vzlyky. Zatvorila som oči a spomínala na všetky chvíle čo som s ním prežila. Ako ma niesol k Edovi domov. Ako som im vyhodila veci. Ako som mu nafarbila vlasy na rúžovo. Ako sme si dali prvýkrát bozk. Ako som ho stratila, ale opäť našla. Všetky tie chvíle, musela som sa pousmiať. Plynulo som dýchala, keď zrazu sa ozval lesom smiech. Bolo to skôr uchechtnutie. Nízke a chrapľavé.

,,Čakal som, že budeš silnejšia." počula som jeho hlase sklamanie.

Chvíľu som tam ešte pokojne ležala, ale nakoniec som sa pomaly posadila a otvorila oči. Potom som sa postavila a oprášila sa. Bola som kľudná. Nemala som strach. Vlastne som nič necítila. Ani smútok, ani bolesť, ani strach...nič. A preto som mala aj sivé vlasy a takisto aj oči. Nastavila som kamennú tvár a pomaly sa vybrala späť.

,,Čo ťa do toho či som alebo nie som silná. Takže zdvihli ten tvoj tlstý zadok a choď tam odkiaľ si aj prišiel." povedala som bez emócii.

Aj napriek tomu, že som nikoho nevidela. Vedela som, že tu je. Cítila som vanilku a ihličie. Kráčala som ďalej, i keď sama neviem kam. Šla som skrátka za nosom. Cítila som jeho prítomnosť.

,,Ale no ták srdiečko. Prestaň sa hrať na drsnú. Sama si teraz predviedla, že si slabá." zasmial sa.

Ak si myslí, že týmto ma vyprovokuje, je na omyle. Nejavila som žiadne emócie.

,,Ja sa na nič nehrám. Neviem kto mi stále chodí do izby a hrá sa na ninju." odbila som ho a v duchu som si dala high five.

Kráčala som naprieč lesom a snažila si všímať moje stopy, kadiaľ som bežala, aby som našla cestu späť.

,,Neviem o čom hovoríš." ozval sa po chvíli a znel urazene.

,,Netvár sa. Tvoju vôňu by som spoznala kdekoľvek."

,,Ja sa nepretvarujem narozdiel od teba. Tváriš sa, že si drsná, a že ťa nič nezloží, ale nie je to tak." znel byť dosť naštvaný.

,,Ale ja si to viem priznať. Áno som slabá. Zomreli mi rodičia, kamarát a teraz aj môj priateľ! Som omnoho viac odvážnejšia ako ty!" stále som neprejavovala žiadne emócie.

Počula som ako si odfrkol a ja som sa pobavene uškrnula.

,,Tak fajn! Keď si taký 'odvážny' ako sa tváriš, tak sa mi ukáž!" zastala som a založila si ruky na prsiach.

Bolo ticho. Nepočula som ani šušťanie lístia. Nič. Vôbec nič. Sama pre seba som sa uškrnula.

,,Srab!" povedala som a opäť som začala kráčať.

Keď vtom som si ho všimla. Tmavú siluetu.