Kalysso II. ✔

⇨ Bezbranná ⇦

,,Ehm...chlapci? Vy ste mi zobrali môj skicár?" opýtala som sa počas toho ako som prehrabávala môj batoh.

Nie je tu! Ak mi ho tí dvaja zobrali alebo mi s ním niečo spravili tak...

,,Nie! Načo by nám bol?" zasmial sa Rex a znova potopil Drewa.

Do riti! Ak to neboli oni, tak potom...ale načo by mu/jej to bolo? Veď tam mám len moje kresby nič viac. Nič výnimočné na ňom nie je. Myslím, že sa v tom zamotávam ešte viac. Obzerala som sa okolo seba. Nikde nikoho. Ako sa dalo čakať. Hodila som si na seba crop top, kraťasy a žabky. Aj tak som mala všetko mokré, takže mi mokré plavky nevadili. Obzrela som sa za chalnmi. Práve sa šplhali na skalu a predvádzali sa kto vie lepšie salto. Ah! Deti! Išla som smerom k našej chate. Chcela som zistiť kam vedú tie značky, ktoré mi niekto prepísal. Keď som našla prvú značku, chytila som sa jej prstami. Bolo to zvláštne. Neviem či mi niekto chce dať nápovedu alebo či ma chce zaviesť do pasce. V každom prípade chcem vedieť kam to vedie. Sledovala som značky a každú chvíľu sa obzerala. Po desiatich minútach chôdze som začala váhať či som urobila dobre. Snažila som sa využiť živel zem, aby som zistila aspoň náznak niečoho živého. Pretože tu nebolo nič. Teda aspoň som nič nevidela. Nadýchla som sa a chytila sa stromu vedľa mňa. Zavrela som oči a uvoľnila sa. Zrazu som ucítila nával energie. Cítila som všetko okolo seba. Cítila som ako tento les pomaly umiera. Ale cítila som ešte niečo. Rozbehla som sa k malému potôčiku. Vedela som, že tento les ničí obrovká temná sila. Žeby to bol ten niekto, ktorý ma stále sleduje? A čo mi dáva lístočky na stôl? Žeby sa mi vyhrážal? Cítila som ako stromy predo mnou vysychajú a zvnútra ich zožierajú chrobáky. Keď som pribehla k potoku, videla som malé sŕňa. Napilo sa z potoka. Ale ten potok bol rovnako otrávený ako tieto stromy. Malé sŕňa sa zvíjalo v bolestivých kŕčoch. Pribehla som k nemu a kľakla si. Nevedela som čo robiť. Ovládam síce zem, ale ešte nie som taká skúsená aby som uzdravovala. Teda vlastne ide o to, že som to ešte neskúšala. Položila som ruky na to bezbranné stvorenie a začala plakať. Možno to robí to, že všetko čo cíti ono, to cítim aj ja. Teraz som s prírodou spojená. Keď som položila ruky na jeho telo, cítila som to omnoho jasnejšie. Tie bolesti boli neznesiteľné. Snažila som sa naňho previesť energiu, ale nešlo mi to. Bola som bezbranná. Začala som panikáriť. Bože ja sa už nedokážem dívať na to ako trpí. Našla som nejaký ostrí, ale dosť pevný, konár.

,,Tvoja duša bude žiť večne." nadýchla som sa a bodla ho do srdca.

Práve vtedy som ucítila ako aj mňa bodlo pri srdci. Vykríkla som a nevedela sa nadýchnuť. Po chvíli som začala prudko dýchať. Posledný krát som sa pozrela do očí toho bezbranného stvorenia. Postavila som sa, ale musela som sa zachytiť stromu. Stále ma bolelo srdce. Prudko som dýchala. Musím tomuto lesu pomôcť, aj keby ma to malo stáť môj vlastný život. Možno to robí to prepojenie, ale verím, že je v tom kúsok mňa. Cítila som ako mi prišlo zle. Niekto sa na mňa díva. Keďže viem, že obzeranie sa okolo seba nezaberá, použila som môj dar. Mala som pravdu, vážne tu niekto bol. Dokonca boli dvaja. Jeden bol naľavo, tam odkiaľ som prišla, stál asi tridsať metrov odo mňa a druhý napravo asi štyridsať metrov odo mňa sedel na strome. Naľavo som ucítila vanilku a ihličie. Napravo som cítila zvláštnu vôňu. Bola taká omamná a bralo mi to silu. Bola taká... temná. Chrbtom som sa zviezla po strome. Zrazu sa mi ťažko dýchalo. Viečka mi oťažievali. Už-už som chcela upadnúť do čierno-čiernej tmy, keď som si uvedomila, že o toto mu ide. Stavím sa, že to on tieto lesy zamoril. Nie! Ja nemôžem zaspať. No ták preber sa! Nemôžem mu dovoliť, aby naďalej ničil tento les. Otvorila som oči dokorán a prudko sa postavila. Začala som sa točiť okolo svojej osi ako nejaký cvok. Čo sa to vlastne teraz stalo? Zrazu som si uvedomila, že už cítim iba jedného/jednú. Ten temný zmizol. Sakra! Ja tomu vôbec nechápem. Čo to má sakra znamenať? A načo som sem vôbec chodila? Otočila som sa, že odídem, ale zarazila som sa. Značky akokeby zmizli. Do riti! Znova som začala zmetkovať. Asi hodinu som pobehovala po celom lese. Už som začala strácať nádej. Slzy sa mi tlačili do očí a ja som už bola zmierena s tým, že sa odtiaľto nedostanem. Keď som začula žblnkot vody. Rozbehla som sa tam, celá šťastná, ale to som ešte nevedela čo ma čaká.