Pokračovanie príbehu Kalysso. Lucy s Lukom rastú a Tris s Nikolasom vedia, že ich čas sa pomaly blíži. Keď sa stane tá osudná vec, Lucy sa úplne zmení. Z usmievavého dievčatka sa stane večne namrzená a nahnevaná slečna. Ale predsa len si k jej srdcu...
Tvárila som sa, že spím. Zrazu ma ovanul studený vánok. Začula som škrípanie podlahy. Srdce sa mi rozbúchalo o stošesť. Bola som celá posratá. Znova sa ozvalo škrípanie. Otvorila som oči dokorán. Možno je to len vetrík. Počkať! Ja som nenechávala otvorené okno. Prudko som sa posadila a snažila som sa niečo rozoznať v tme. Obzerala som sa okolo seba. Nikde nikoho. Opäť som si ľahla a zavrela oči. Trvalo to asi polhodinu až som nakoniec zaspala. Ráno som sa zobudila veľmi skoro. Zišla som dole a spravila si raňajky. Asi hodinu som sedela a dívala sa von oknom. Hmmm asi sa ide trochu prejsť. Vyšla som hore a prezliekla sa do čistých vecí. Dala som si čierne tričko, karovanú košeľu, kraťasy a čierne plátenky.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Potom som zišla dole a vyšla von. Bolo trošku zima. Ani sa nečudujem, veď je len šesť hodín ráno. Zišla som po pomaly rozpadajúcich schodoch. Obzrela som sa okolo seba. Bolo ešte prítmie. Boli sme v lese ako som predpokladala. Nikde nič nebolo. Vydala som sa teda vpred. Našla som kameň, ktorým som si značila po stromoch značky, keby som sa náhodou stratila. Po asi desiatich minútach som začula žblnkot vody. Znelo to ako vodopády alebo niečo také. Čím viac som šla rovno, tým sa zvuk zdal hlasnejší. Išla som ďalších desať minút, keď som uvidela menší vodopád, ktorý steká do obrovského jazera. Bol to neskutočne krásny pohľad. Slnko začalo pomaly vychádzať a vrhalo lúče na jazero. Niečo také krásne som ešte nevidela. Sadla som si na veľký kameň pri jazere a sledovala východ slnka. Zrazu mi prišlo nevoľno. Mala som pocit akokeby sa na mňa niekto pozeral. Začala som sa obzerať či tu niekto nie je, ale nikoho som nevidela. Skúsila som teda počúvať. Nešlo to. Bola som celá stuhnutá a napnutá. Skúsila som sa teda uvoľniť. Započúvala som sa do okolitej prírody. Jeden zo živlov, ktorý ovládam je zem. Nechápem prečo mi to nejde. Posledný krát som sa nadýchla. Stále som sa cítila napiatá. Otvorila som oči a opäť sa zadívala na hladinu jazera. Nahla som sa a vyzula si topánky. Vystrela som nohy a dala si ich do vody. Zaklonila som sa a užívala si aspoň trochu slnka. Rukami som robila gestá, ktorými som rozvírila vodu. Voda sa trochu nadvihla a začali sa tvoriť malé "vodné hady". Tvorila som z nich rôzne obrazce. Potom som ich pustila a oni sa rozplynuli. Ľahla som si ešte stále s nohami vo vode. Začala som pravidelne dýchať a v rukách som stískala hlinu. Skúsila som sa uvoľniť a užívať si to čo mám. To teplo zo slnka mi dodávalo energiu, takisto ako aj voda, či zem alebo aj vietor, ktorý jemne pofukoval a "hral" sa mi s vlasami. Bolo mi úžasne. A odrazu to prišlo. Akoby som splynula s okolím. Cítila som všetko okolo seba. Srnka, ktorá je odtiaľto asi 50 metrov práve pije z lesného potôčika. Počujem ju takisto aj slabé šumenie vetra, ktorý sa pohráva s listím. Keď vtom som cítila opäť akokeby ma niekto sledoval. Cítila som, že asi 20 metrov odo mňa niečo je. Alebo skôr niekto. Do nosa mi udrela vôňa ihličia a vanilky. Oči som nechala zavreté. Zhlboka som sa nadýchla. Nie! Nebojím sa! Po tom všetko čo som si prežila ma už len tak niečo nezlomí. Strach síce môžem mať, ale nedám to najavo. Pomaly otvorím oči. Malé "vodné hadíky" sa mi začali obmotávať okolo nôh. Okolo rúk sa mi obmotali rastlinky , na ktorých sú maličké biele kvietky. Usmiala som sa a pomaly sa posadila. Posledný krát som sa pozrela na jazero a potom som sa pomaly postavila. Rastlinky aj vodné hady začali pomaly ustupovať. Nazula som si topánky a vydala sa späť do chaty. Šla som pomaly a cítila som, že ten niekto tam stále stojí. Bola som od neho/nej už len 10 metrov, ale stále som nikoho nevidela. Potom som ucítila, že ten niekto sa dal na odchod. Kľudným tempom som sa vrátila. Keď som prišla, vyzula som sa a namierila si to ku mne do izby. Po ceste hore som na schodoch stretla Rexa (lovca).
,,Dobré ráno!" zívol a ponaťahoval sa.
,,Dobré Rex!" povedala som a mierne sa usmiala.
,,Nie som náhodou Dudroš?" nadvihol obočie a pobavene sa na mňa pozrel.
,,To si bol včera. Teraz si Rex!" uškrnula som sa a pokračovala ku mne do izby, ale ešte predtým ako som vošla na mňa zdola zakričal Rex.
,,Dáš si raňajky?"
,,Už som jedla!" odkričala som mu naspäť a otvorila dvere do izby.
Do nosa mi hneď udrela vôňa ihličia a vanilky. Rýchlo som za sebou zavrela dvere a poobzerala som sa po izbe. Okno bolo otvorené a záclony sa jemne vlnili. Vystrčila som hlavu von z okna a poobzerala si okolie. Zhlboka som sa nadýchla, ale nič. Bol dávno preč. Toho človeka som už necítila. Zatvorila som okno a sadla si na posteľ. Prečo by ma niekto sledoval? Fajn, uznávam, to bola blbá otázka. Tak inak. Prečo by sa niekto obťažoval so sledovaním ma, keď ma môže rovno zabiť? Počkať a odkiaľ vlastne vie, že sme tu? Veď sme uprostred lesa. Žeby po nás poslali temný niekoho, kto nás mal vystopovať a oni si po nás potom prídu? Nemôžem predsa ZNOVA prísť o Drewa. To by som nezvládla. Je to jediný človek, ktorý mi zostal z ľudí, ktorých mám rada. Vlastnr až teraz som si uvedomila ako mi chýba Luk a Ed a Matt. A samozrejme Harry. Ah! Obetoval sa pre MŇA. Nikdy naňho nezabudnem. Ešte stále mám jeho fotku v mobile. Vlastne mám fotku so všetkými. Boli to najšťastnejšie dni môjho života. Vzdychla som si a položila môj mobil na nočný stolík. Postavila som sa, že sa idem osprchovať. Keď zrazu som si všimla niečo na mojom písacom stole. Šla som bližšie. Čo to ma do riti znamenať?
