Kalysso II. ✔

⇨ Ty žiješ?! ⇦

,,Mali by sme ju tu nechať! Ak ju ošetríme, Brandon si pre ňu opäť príde! Chceš prísť o ďaľších svojich ľudí?" povedal modroočko a mne sa tisli do očí slzy.

,,Zachránila mi život. Teraz by som tu nebol, nebyť jej, pretože vy ste tam stáli a pozerali sa ako idioti!" zakričal Lee značne naštvane.

,,Tak prepáč, ale aj tak si myslím, že je zbytočné ju brať k nám. Veď už je aj tak napoly mŕtva." opäť sa ozval modroočko a to už som nevydržala.

Z oka mi vytiekla slza. Cítila som ako mi z tela vyberajú nôž. Nie pomaly a jemne, ale rýchlo a hrubo. Tá bolesť bola neznesiteľná. Čo najviac som sa snažila otvoriť oči, ale nešlo to. Počula som šuchotať lístie. Pravdepodobne sa postavili. Asi ma tu vážne nechajú. Jedno oko. Druhé oko. No ták poď! Nadávala som si v duchu. Horko-ťažko som napoly otvorila oči, až som ich otvorila úplne. Pohýbala som prstami na rukách. Chalani stáli pár metrov odo mňa a o niečom sa hádali. Zrazu som ucítila ako dažďová voda, ktorá na mňa ešte stále padá, mi uzdravuje ranu. Dívala som sa ako vyoraná myš. No ty vole! To je...HUSTÉ! Keď sa mi rana úplne zacelila, pokúsila som sa pohnúť. Cítila som iba tupú bolesť. No to vydržím. Mykla som plecami a pomaly sa postavila.

,,Lucy!" zvolal Ruprt a všetci vyvalili oči.

,,Ty žiješ?!" zvolal Lee a usmial sa.

Podišiel ku mne, ale ja som cúvla. Nechápavo sa na mňa pozrel a ja som sa zamračila.

,,Nechaj ma napokoji!" povedala som cez zaťaté zuby.

,,No ták Lucy nerob blbosti a poď!" povedal modroočko a ja som na neho zazrela.

,,Ty laskavo drž hubu! Ty si ma tu chcel nechať, tak sa tu teraz netvár!" povedala som naštvane a on vypleštil oči, ale po chvíli sa spamätal.

,,A ty sa mi čuduješ? Kvoli tebe zomrelo tisíce našich ľudí! Našich rodín!" povedal aj on naštvane a mne sa sfarbili vlasy na červeno-čierne.

,,Tak prečo ma sakra nezabiješ?!" z oka mi vypadla ďaľšia slza.

,,Vidno, že nič nechápeš. Nevieš aké je to o niekoho prísť. Vôbec si nevážiš toho čo máš." oponoval modroočko a mňa to vytočilo do nepríčetna.

,,Že neviem aké to je o niekoho prísť?! Že neviem?! Neviem?!" začala som sa hystericky smiať.

,,To ty nič nevieš o mne! Pred mojimi očami mi zabili rodičov. A kto mi ich zabil?! Ten sviniar Dean, ktorý ma uniesol a mučil! Odrezal mi krídla! Moje krídla! A aby toho nebolo málo, pred mojimi očami zabil môjho kamaráta, ktorý ma prišiel zachrániť. A akoby smrti nestačilo, že mi vzala rodičov a kamaráta, musela mi vzať aj môjho priateľa, ktorý mi pomohol prekonať všetko. Zomrel mi v náručí. On ma zmenil z bezcitnej beštie na tú starú Lucy, ktorá sa stále usmieva a chová ako malé dieťa. Ešte stále si myslíš, že neviem čo to je?! Za tento rok som vytrpela viac než dosť! Tak sa mi laskavo nestaraj do života!" vykrikovala som na celý les, rozhadzovala rukami a bolo mi jedno, že sa na mňa čumia s otvorenými ústami.

Odsudzujú ma a pritom o mne nič nevedia. Konečne som to zo seba dostala.

,,Už nevládzem! Mám toho akurát dosť! Nemôžem byť opäť šťastná?! Musia ma chcieť všetci zabiť?" pošepkala som a chrbtom som sa zviezla po strome na zem.

Cítila som ako mi vzplanuli vlasy. Prudko som sa postavila. Nie! Nie! Teraz nie! Chytila som sa za hlavu a zrazu mi vzplanuli aj ruky. Začala som panikáriť.

,,Nie! Nie! Prosím! Teraz nie!" začala som sa točiť.

Lee sa ku mne rozbehol. Ale ja som začala cúvať.

,,Nie! Nepribližuj sa!" zakričala som a ochvíľu som horela úplne celá.

Začali mi tiecť slzy. Nie! Prečo sa to deje práve mne? Otočila som sa a začala utekať. Utekala som čo narýchlejšie a dúfala, že ma nesledujú. No ták mami! Oci! Pomôžte mi! Prosím! Bežala som lesom a premýšľala o mojom živote. Môj život je ako horská dráha. Raz som hore, šťastná a úplne bezstarostá, ale náhle sa to zvrtne a padám hlbšie a hlbšie. Čo ak je toto len sen?! Veľmi zlý sen?! A teraz sa zobudím vo svojej teplej posteli s raňajkami na stole a vysmiatým ockom a mamou za šporákom. Všetko by bolo ako predtým. Mama aj otec by žili. A možno aj Drew s Harrym. Všetko je to moja vina! Mohla som im pomôcť, ale nespravila som to.

Neustále som bežala, keď už som to nezvládla zastala som a obzerala sa okolo seba. Z plného hrdla som vykríkla a aj napriek tomu, že pršalo, som stále horela. Keď som vykríkla akokeby sa zo mna uvoľnil všetok hnev a preniesol sa do mojich rúk. Oheň z mojich rúk vyšiel v neuveriteľnej sile a pohltil stromy okolo mňa. Zhlboka som sa nadýchla a upokojila sa. Prestala som horieť a poobzerala som sa okolo seba. To čo som uvidela mi vybilo dych.