Pokračovanie príbehu Kalysso. Lucy s Lukom rastú a Tris s Nikolasom vedia, že ich čas sa pomaly blíži. Keď sa stane tá osudná vec, Lucy sa úplne zmení. Z usmievavého dievčatka sa stane večne namrzená a nahnevaná slečna. Ale predsa len si k jej srdcu...
Predo mnou sa odohrávala bitka dvaja na šiestich. Nevedela som sa ani pohnúť. Drew a Rex sa snažili ubrániť temným anjelom, ktorí boli ale rýchlejší a silnejší. Jediná výhoda bola, že aj Drew bol jeden z nich. Síce nie úplne, ale sčasti bol. Rozbehla som sa k nim a zozadu skočila na jedného temného anjela. Rastlinami som ho prepevnila k zemi.
,,Tu máš!" zakričal Rex a hodil mi nôž.
Zabodla som ho do toho anjela a on sa rozplynul na prach. Zozadu na mňa skočil anjel a chytil ma pod krk.
,,Pozeraj sa! Ako sa jediné na čom ti záleží rozplynie na prach." pošepkal mi do ucha a diabolsky sa mu zablyšťalo v očiach.
Otočila som sa na Drewa. Vrhli sa naňho dvaja anjeli a chytili mu ruky. Tretí po ňom skočil s nožom v ruke. Zvrieskla som z plného hrdla a mykala sa. Ale čím viac som sa mykala, tým viac upevňoval stisk na mojom hrdle. Zabodol mu nôž do brucha. Nieeee! Nie! Nie! Prosím. Zrazu sa stisk na mojom hrdle uvolnil a ja som si všimla ako sa anjel rozplynul. Za ním totižto stál Rex s nožom. Odstránili sme aj tých ostatných troch. Rozbehla som sa k Drewovi. Kľakla som si a jeho hlavu si položila na stehná. Začala som ho hladiť po tvári.
,,No ták Drew! Nemôžeš ma opustiť. Milujem ťa! Neopúšťaj ma! Prosím!" vytiahla som mu nôž z brucha a snažila sa použiť moju moc.
Prenášala som naňho moju energiu. Bol príliš ranený. Ak by som zachránila jeho, zabila by som seba. No a čo, hlavne, že bude žiť. Prenášala som naňho viac a viac energie. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Točila sa mi hlava. Zrazu som cítila ako ma od neho niekto odťahuje.
,,Nechaj ma!" zakričala som na Rexa.
,,Nie! Lucy! Zomriete obaja! No ták!" začal ma ťahať, ale ja som sa bránila.
Ten pohľad na Drewa bol neznesiteľný. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Nie! Nemôže zomrieť aj ten posledný človek, na ktorom mi záleží. Samozrejme je tu aj Luk, ale ten sa nachádza niekde na opačnom konci sveta. Vytrhla som sa z Rexovho zovretia a pribehla k Drewovi.
,,No ták nemôžeš zomrieť! Drew prosím! Nenechávaj ma tu samú!" plakala som ako šialená.
Drew horko-ťažko otvoril oči. Jemne sa usmial, ale potom skryvil tvár do bolestivej grimasi.
,,Ľúbim ťa Lucy. Vždy tu budem s tebou." povedal slabým hláskom a ja som sa ešte viac rozplakala.
,,Aj ja ťa ľúbim Drew. Prosím neodchádzaj."
,,ššš všetko bude dobré. A teraz..." s bolesťami zdvihol ruku a chytil mi tvár.
Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho. Začal sa mi v náručí meniť na prach. Oprela som sa o jeho čelo a posledný krát vdýchla jeho vôňu. O chvíľu sa rozplynul úplne.
Stratila som ho. Stratila som jediného človeka, na ktorom mi záležalo. Cítim sa tak...prázdno. Slzy sa mi už dávno zaschli na tvári. Prišla som o rodičov, o Harryho, o Drewa. Čo bude teraz so mnou? Ako mám zostať silná, keď som stratila všetko? Je to tak neuveriteľne ťažké. Život sa mi zmenil behom sekundy. Len predchvíľou som sa kúpala, smiala a mala som Drewa a teraz? Sedím v lese, celá uplakaná a hlavne bez Drewa. Práve teraz som si spomenula na ten papierik.
Celý tvoj život môže zmeniť jediná sekunda. Len nikdy nevieš ktorá...
Takže toto tým myslel? Ale prečo by mi toto niekto písal? Bola som natoľko zničená, že celú cestu späť do chaty som šla popredu a mlčala som. Keby som nešla do toho posratého lesa, Drew by ešte žil! Alebo nie?! Ja neviem. Chce sa mi plakať, ale nedá sa. Akokeby som bola blokovaná. Nič necítim. Len tupú bolesť srdca. Moje vlasy boli svetlo-modré, presne ako aj moje oči.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Vošla som do chaty a vyzula si žabky. Namierila som si to do obývačky a sadla som si na gauč. Dívala som sa na vypnutú telku. Po chvíli prišiel aj Rex. Sadol si vedľa mňa a bol ticho. Až po chvíli sa ozval.
,,Lucy..." začal, ale nedokončil, iba sa na mňa smutne pozrel a objal ma.
,,Je preč." povedala som, ale nespoznávala som svoj hlas.
Chvíľu sme tam len tak sedeli a boli vo svojom svete. Cítila som sa tak... inak. Bez Drewa je to tu také prázdne, také opustené, také smutné. Cítim sa ako keď maliar stratí svoj štetec alebo keď spevák stratí hlas. Cítim sa ako včielka Mája bez Vilka. Viem sú to zvlátne prirovnania, ale takto to cítim. Prečo sme sa vlastne narodili? Aký má život zmysel? Tieto otázky som si v mysli kládla stále dookola. Po chvíli sa Rex zdvihol z gauča.
,,Idem sa vyspať. Ak by si čokoľvek potrebovala povedz." chabo som sa usmiala a prikývla.
Ešte dnes mal na mňa sexistické poznámky a teraz... teraz sa o mňa stará ako o starú babku. Zvláštne, čo dokáže urobiť s človekom smrť. Rex vyšiel hore a ja som po chvíli šla tiež. Vedela som, že nezaspím, ale aspoň sa o to pokúsim. Vošla som do izby a uvedomila si, že tu niečo nesedí.
