Pokračovanie príbehu Kalysso. Lucy s Lukom rastú a Tris s Nikolasom vedia, že ich čas sa pomaly blíži. Keď sa stane tá osudná vec, Lucy sa úplne zmení. Z usmievavého dievčatka sa stane večne namrzená a nahnevaná slečna. Ale predsa len si k jej srdcu...
Na konci chodby bolo mŕtve telo človeka. Bolo to dievča. Malo hnedé vlasy a typujem takých 16 rokov. Jej tvár bola bledá a jej modré oči mala dokorán. Na tvári mala vydesený výraz. Krv. Všade bola krv. Dala som si ruku na ústa. Snažila som sa nevyvraciať posledné zvyšky jedla, ktoré mám v žalúdku.
,,Fuuuu!" vydýchla som si a snažila sa nevnímať, že všade je krv.
Čupla som si a prstami jej zavrela viečka.
,,Sed in pace morieris." povedala som a vzápätí dobehla Bella s čistiacimi prostriedkami.
,,Lucy!" zhíkla keď ma uvidela a začala byť nervózna.
,,Ja...ehm...vieš, ona... no ako to povedať..." začala koktať a ja som sa postavila.
Bezslova som prešla okolo nej a šla dole do kuchyne. Bella za mnou niečo kričala, ale ja som ju moc nepočúvala. Ah! A s takýmto netvorom mám žiť dokonca života? Je to bezcitné monštrum, ktoré zabíja pre zábavu. Zachvíľu, asi za hodinu, za mnou do kuchyne, kde som sedela, prišla Bella. Celú hodinu som tam sedela s džúsom v ruke, a aj tak som sa nenapila, a dívala sa von oknom.
,,Mám ti ísť pomôcť s prípravami na svadbu." povedala Bella a ja som len nemo prikývla.
Spolu sme vyšli hore a na posteli ma už čakali svadobné šaty. Boli vážne krásne. Keby som nebola v takejto situácii aj by som sa potešila.
O 2 hodiny neskôr
Bella ma nalíčila a ja som sa zatiaľ navliekla do šiat. Vlasy som si schválne nechala rozpustené. Mali svetlofialovú farbu. Šaty boli snehobiele až po zem.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Pozerala som sa do zrkadla s kamennou tvárou. Je to tu. Nemôžem tomu uveriť. Chcela som byť do smrti šťastná s niekym koho milujem a mali by sme kopu pobehujúcich malých detičiek. A namiesto toho sa vydám za monštrum, ktoré zabíja pre zábavu. Počkať! Teraz mi niečo došlo. Ak sa zaňho vydám, budeme musieť mať aj svadobnú noc?! Nieee...ani za svet! Potriasla som hlavou akoby som tým mohla vytriasť moje depresívne myšlienky.
,,Si krásna." pohladila ma Bella a na krk mi pripla prísvesok v tvare ležatej osmičky.
Usmiala som sa na ňu a chytila prívesok do ruky. Bol malinký, ale krásny. Vzdychla som si a otočila sa na Bellu.
,,Tak! Poďme na to. Už aby som to mala za sebou." povedala som sebavedome a pomaly šla ku dverám.
,,Počkať! Ešte topánky." spomenula som si a prehrabávala som sa v skrini.
,,Lucy? Vieš priniesla som ti topánky, ktoré som mala aj ja na svadbe. Ale ak ich nebudeš chcieť pochopím to." podala mi do rúk škatuľu a ja som ju otvorila.
Boli tam biele topánky na podpätku s remienkami.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Neváhala som a ihneď si ich obula. Keď som chcela ísť ku dverám, skoro som sa vykotila.
,,Ehm...vieš ešte som nechodila na takých vysokých podpätkoch, ale ja to zvládnem. Len si potrebujem zvyknúť." povedala som a pomalým krokom kráčala k dverám.
Po schodoch som šla slimačím tempom. Dole ma čakal Leonard. Nahodila som nechápavý výraz, ale on si toho zdá sa nevšimol, pretože hľadel s vypleštenými očami. Ústa mal mierne pootvorené a ja som sa mierne začervenala.
,,Ehm...Ehm..." zakašľala som.
Hneď zavrel ústa a pozrel sa mi do očí. Nasadil neodolateľný úsmev a nastavil ruku. Ako pravá dáma som mu ju chytila. Ale popravde som sa len nechcela skydať dolu schodmi. Vyšli sme von a ja som si nadvihla šaty aby som si ich neušpinila. Blížili sme sa k čiernemu BMW.
,,Lucy!" zakričala Bella od dverí a bežala ku mne s malou takškou v rukách.
,,Toto si schovaj. Budeš to potrebovať. Nemôžeš byť predsa celý večer v tomto." ukázala na moje svadobné šaty a do rúk mi vopchala malú tašku.
Pozrela som sa do tašky. Boli v nej biele čipkované šaty. Boli bez ramienok a vzadu boli na zaväzovanie.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
,,Ďakujem." snažila som sa usmiať, ale vypadalo to skôr ako nejaká grimasa.
Nastúpila som do auta a zabuchla za sebou dvere. Auto sa pohlo a ja som sledovala stromy za oknom. Zrazu ma pochytil pocit úzkosti. Nemôžem sa predsa vydať. Nemôžem! Veď mám len sedemnásť! Nie je to protizákonné?! Začala som sa potiť a srdce sa mi rozbúchalo ako na povel. Čím bližšie sme boli, tým viac mi búchalo srdce. Všimla som si, že Leonard ma občas pozoruje. Otočila som sa naňho, ale on ma neprestal pozorovať. Snažila som sa to ignorovať, ale po chvíli mi to začalo vadiť a liezť na nervy.
,,Problém?!" otočila som sa naňho a on sa akoby prebral z tranzu a potriasol hlavou.
Venoval sa ceste a všimla som si, že premýšľa ako mi má odpovedať. Keď odpoveď dlho neprichádzala, urazene som sa otočila a sledovala čo sa deje vonku.
O chvíľu sme zastali a ja som bola najšťastnejší človek na Zemi, pretože celú cestu po mne Leonard zazeral. Keď som chcela vystúpiť, Leo ma chytil za ruku a zahľadel sa mi do očí. Vyplašene som naňho pozrela.
,,Meus, omnibus mihi!" povedal a keďže neviem jeho jazykom, tak som vôbec nemala tušenie čo povedal.
Neváhala som a vyskočila z auta. Prešla som pár krokov, ale keďže sú to podpätky, tak som sa potkla a letela na zem. Už-už som bola na zemi, keď ma v posledne chvíli zachytil Leonard. Díval sa mi hlboko do očí a ja som nasucho preglgla. Postavil ma na nohy a nastavil mi rameno. Chytila som ho za rameno a spolu s ním šla niekde do lesa. Šaty, ktoré mi dala Bella som si nechala v aute. Pomaly sme kráčali vychodeným chodníčkom. Ah! Fakt super! Budem mať svadbu v lese. Vážne...originálne. Kráčali sme pomalým tempom po chodníčku a ja som bola čím ďalej, tým viac nervóznejšia.
