Kalysso II. ✔

⇨ Prečo ste ma opustili?! ⇦

Priviazali ma o stôl. Na tom by nebolo nič divné, keby ma nezaviazali na brucho. Ležala som.chrbtom hore. Toto sa mi nepozdáva. Dean sa zasmial ako psychopat a niečo vytiahol spoza chrbta. Zreničky sa mi rozšírili a vlasy sa mi zmenili na modro-fialovú.

Moje oči boli celé čierne. Ešte nikdy sa mi toto nestalo. Bála som sa čo sa stane. Bola som vystrašena, nahnevaná a sklamaná sama zo seba.

V ruke držal veľké nožnice. Nie! Prosím nie! Slzy mi stekali prúdom a to ešte ani nič neurobil. Začal sa približovať a potom sa to stalo. Moje krídla! Nieeee! Už som to nevydržala a vykríkla som na celú miestnosť. Bola to taká neskutočná bolesť. Akokeby vám odrezal nohu alebo ruku. Krídla som mala zrastené a on mi ich odrezal. Ten sviniar! Hajzel! Aaaa! Bolesť mi vystreľovala až do hlavy. Vodopády sĺz mi stekali po tvári. Krídla padli na zem. Posledný krát som vykríkla. Nie! Nie! Nie! Topredsa nie je možné!

,,To si si posral! Aj keby si ma mučil celý život! Nepridám sa k takému hajzlovi ako si ty!" hystericky som naňho kričala a moje vlasy sa zafarbili na červeno-čiernu a oči na čiernu.

On sa iba zasmial a vo mne to vrelo. Snažila som sa rýchlo upokojiť. Vlasy nadobudli sivú farbu a aj oči sa zmenili na sivé.

Tá bolesť bola neznesiteľná. Bola omnoho väčšia ako keď ma bičoval. Slzy mi stekali po tvári ako vodopády. Odviazali ma a moje zmučené, úbohé telo dopadlo na zem.

,,Zdvihni sa!" nakázal mi Dean prísno.

,,Naser si!" povedala som chrapľavo a odkašlala si.

Kývol hlavou na toho veľkého plešatého chlapa a ten si ma prehodil cez rameno. Doniesol ma až k cele. Otvoril dvere a surovo ma hodil o stenu. Zabuchol dvere a môj plač sa znásobil.

,,Mami! Oci! Prečo?! Prečo ja?! Prečo ste ma opustili?!" vzlykala som a snažila sa nevnímať tú strašnú bolesť chrbta.

Nahmatala som si mieto kde boli krídla. Sykla som od bolesti. Z chrbta mi vytŕčali malé kostičky. Krv mi stekala po chrbte až ku nohám. Ja už naozaj nevládzem! Prečo ma sakra rovno nezabijú! Prečo?!

Po chvíli som zaspala. Nemala som žiadne sny. Keď som sa zobudila, na tvári som mala zaschnuté slzy a na chrbte a nohách zaschnutú krv. Z rán mi vytekali len malinké potôčiky krvy. Som zvedavá čo budú so mnou robiť dnes. Ja už nevládzem, nechcem! Ale budem bojovať do poslednej minúty môjho prekliateho života.

Niekto otvoril dvere. Pozrela som sa kto to je. Je to ten lovec. Pohľad na neho mi robí zle. Nieže by bol škaredý, ale odsúdil ma bez toho aby o mne niečo vedel. Chytil ma za rameno a vliekol ma znova do tej istej miestnosti. Ešte chvíľu a asi to nevydržím. Všimla som si, že dnes tu nie je Drew. Opäť ma priviazali o železné tyče. Po chvíli prišiel aj Dean. Uškrnul sa na mňa a ja som ho znenávidela ešte viac. Pri dverách stál ten lovec a díval sa na mňa bez žiadnej emócie.

Ako môže na svete existovať niekto takí ako sú oni. Bezcitná zabijacká dokonalosť. Je to nefér. Nechápem ako nemôžu mať výčitky. Zabili toľko nevinných ľudí. Fajn, niektorí si to iste zaslúžili, ale každí má právo na život, nech je akýkoľvek.

,,Tak?! Stále si si to nerozmyslela?" povedal Dean a v očiach mal iskričky, akoby čakal, že poviem nie a on mi môžne ďalej ubližovať.

,,Prečo ma sakra rovno nezabiješ?!" zavrčala som a snažila si nechať pôvodnú farbu vlasov a očí.

Dean sa na mňa len pobavene pozrel a zasmial sa.

,,Chceš ísť za tvojimi rodičmi?" opýtal sa bez kúska citu.

Mala som čo robiť aby som nevybuchla alebo poprípade nedostala ďaľší záchvať plaču. Pozrela som sa naokolo. Všetci mali posmievačné výrazi. Keď som sa pozrela na toho lovca zazdalo sa mi, že som videla v jeho očiach prekvapenie, ale to sa mi asi iba zdalo. Znova som sa pozrela na Deana a nahodila naštvaný a znechutený výraz.

,,Nestaraj sa do toho do čoho ti nič nie je!" povedala som cez zaťaté zuby.

,,Ale je! Ja rozhodujem o tom či za nimi pôjdeš alebo nie!" povedal posmešne, ale to sa mi už vlasy zmenili na čierne s prameňmi červenej a oči mi potemneli tiež.

Ešte nikdy som nebola taká nahnevaná. Myslela som, že mu vytrhám všetky vlasy a rozmlátim mu tú jeho peknú tváričku, že ani on sa nespozná. Snažila som sa upokojiť. Aj som sa upokojila, ale vlasy aj oči mi zostali rovkej farby. Neviem prečo. Možno je to tým, že ten hnev v sebe dusím. Dean sa zasmial a ja som okamžite ten smiech znenávidela.

,,Tak?!" nadvihol obočie a ja som sa naňho povýšenecky pozrela.

,,Nikdy. Sa. K. Vám. Nepridám!" každé jedno slovo slovo som zvýraznila aby to konečne pochopili.

,,Fajn ako chceš!" usmial sa a iskričky v jeho očiach sa zväčšili.

,,Marco! Prines ho!" povedal nejakému anjelovi a nespúšťal zo mňa oči.

Začala som sa mierne báť, ale snažila som sa to nedať na javo. Koho majú priniesť? A prečo? Ak ma idú znova mučiť, tak ja už to asi vážne nevydržím.

Dvere sa otvorili a dnu vošli nijaký anjeli. Keď som videla koho držia a čo majú tí ostatní v rukách skoro som omdlela. Zreničky sa mi rozšírili a ja som sa pozrela na Deana, ktorý sa len spokojne usmieval.