Kalysso II. ✔

⇨ Nebodaj ti chýbam?! ⇦

,,Lucyyy!" zvískla Tori a hodila sa mi okolo krku.

Objatie som jej opätovala a pozrela sa na každého v izbe. Boli tu všetci. Ale čo tu robia?

,,Tak, my sa ideme vybaliť." povedal Brandon a spolu so mnou vyšiel na poschodie.

Tretie dvere naľavo. To si musím zapamätať. Vošli sme dnu a ja som nahodila nechápavý výraz.

,,Budú tu len dva dni. Potom tu budeme celý týždeň sami. Neboj!" zaškeril sa a obmotal si ruky okolo môjho pasu.

Ja som pretočila očami a chcela ho odtlačiť, ale držal sa ma ako kliešť. Pozrela som sa mu do očí. Zase mal ten zvláštny výraz. Začala som sa červenať, a tak som rýchlo sklopila oči. On sa začal smiať. Keď zrazu nám vtrhol niekto do izby. Vydýchla som si a otočila sa na dotyčneho človeka. Nech je to ktokoľvek, ďakujm mu. Leonard?! Čo tu ten robí? Ďakovne som sa naňho pozrela a on sa len uškrnul. Ah! Vidno, že sú bratia. Pokrútila som nad nimi hlavu a dala sa do vybaľovania vecí.

,,Sorry hrdličky!" zaškeril sa a ja som pretočila očami.

,,Brandon! Máš ísť dole." povedal a oprel sa o stenu.

Ruky si dal do vreciek a jednu nohu vyložil na stenu. Brandon si rezignovane vzdychol a dal sa na odchod, ale ešte predtým niečo povedal Leonardovi. Začula som len '...jej dotkneš...zabijem ťa...' a to je všetko. Leonard dal ruky dovzduchu akoby sa vzdával a potom sa znova uškrnul. Nakoniec Beandon odišiel a ja som zostala v izbe sama s Leonardom. Vybaľovala som veci a snažila sa ignorovať jeho pohľady. Keď som vybaľovala kozmetiku, snažila som sa to robiť čo najpomalšie a naivne som dúfala, že ho to omrzí. Po pätnástich minútach mi zostávalo už len pár mojich šiat. Nečudujte sa, že mi to trvalo tak dlho. Ja som vybaľovala najskôr Brandonove veci, až potom moje. Zohla som sa pre posledné šaty, keď som ucítila Leonardove ruky na mojich bokoch. Rýchlo som sa otočila a snažila sa ho odtisnúť, ale on sa na mňa natlačil tak, že som nemohla dýchať.

,,Čo si myslíš, že robíš?" povedala som podráždene a rukami sa zapierala do jeho hrude.

On sa zasmial a potom sa sklonil k môjmu uchu.

,,Beriem si to, čo je moje." hneď ako to dopovedal, hodil ma na posteľ.

Ani som nestihla žmurknúť a už sa skláňal nado mnou.

,,Kto povedal, že som tvoja?" hodila som po ňom vražedný pohľad a on sa pobavrne zasmial.

Potom sa mi zadíval do očí a nasadil kamennú tvár.

,,Ja!" povedal tvrdo a naklonil sa ku mne.

Skôr ako stihol niečo urobiť som ho celou silou kopla kolenom do rozkroku. Zvalil sa na mňa a ja som ho rýchlo odsunula. Bežala som ku dverám a rýchlosťou svetla bežala na chodbu. Počula som ako Leonard nadáva a beží za mnou. Chcela som ísť dole a rýchlo niekoho nájsť, ale hneď ako som prišla na začiatok schodiska do mňa Leonard strčil. Letela som dole schodmi až som nakoniec úplne stratila vedomie.

Auuu! Moja hlava. Treští mi v nej ako po opici. Chcem otvoriť oči, ale viečka mám ako z olova. Zrazu započujem hlasy. Jeden je Brandona a ten druhý neviem.

,,Bude vporiadku?" spýtal sa, na mňa až príliš starostlivo.

Žeby mu na mne záležalo? Hah! Nieeee! Veď je to Brandon.

,,Áno! Mala len menší otras mozgu a na tele pár modrín. Ale nemala by sa príliš namáhať." povedal ten neznámy, podľa mňa doktor.

,,Iste! Dám na ňu pozor. Ďakujem, že ste prišli. Dovidenia." pozdravil Brandon a už som len počula zatváranie dverí.

Bola som v izbe sama. Počkať! Niekto otvoril dvere. Žeby Brandon? Posteľ sa prehla a ja som ucítila známu vôňu. A sakra! Nemôže mi dať aspoň teraz pokoj?!

,,Ahoj zlatko! Určite som ti chýbal." zasmial sa a ja som bola zlrada, že nemôžem otvoriť oči, pretože pohľad na jeho ksicht by som asi nezvládla.

,,Viem, že ma počuješ, takže teraz pozorne počúvaj. Ak sa o tom čo sa stalo niekomu zmieniš, nájdem tvojho brata a tvojivh kamošov a nedopadne to s nimi najlepšie. Takže si dobre rozmysli, či o tom niekomu povieš." dopovedal a už som len počula cvaknutie dverí.

Skoro som sa rozrevala. Teraz je to oficiálne: NENAVIDIM LEONARDA!!! Tak on ma zhodí zo schodov a teraz sa mi vyhráža smrťou mojich najbližších. Super! Tak toto už vážne nemôže byť lepšie. Pomalililinky som otvorila oči. Slnečné svetlo ma nachvíľu oslepilo a tak som prižmúrila oči. Fajn! To by sme mali. Teraz sa dostať do kúpeľne. Veľmi opatrne som sa posadila a chvíľu počkala. Potom som sa postavila a odkráčala ASI do kúpeľne. Otvorila som dvere a na moje šťastie to vážne bola kúpeľňa. Ešte stále som bola v tých bielych šatách. Vošla som do izby a zobrala si tepláky a tielko. Keď som si vyzliekla šaty a pozrela sa do zrkadla, normálne som nemohla uveriť, že som to ja. Pod okom obrovský monokel, na pravom rebre, na stehne, na ramene a na lakti som mala modriny. Vlasy som mala strapaté a tmavo-modré. Rýchlo som na seba hodila veci a vyšla z izby. Hneď ako som otvorila dvere, som do niekoho narazila. Pozrela som sa hore a zbadala ako sa na mňa vyškiera Dean. Ah! Oni sú vážne všetci bratia.

,,Ale ale...Šípková Ruženka sa uráčila zobudiť." povedal a zasmial sa.

Štuchla dom ho do rebra a uškrnula sa.

,,Cítim sa akoby ma prešiel kombajn!" povedala som a rukou si prehrabla vlasy.

,,Veď aj tak vyzeráš." rozrehotal sa a ja s ním.

,,Kde sa fláka 'môj mažel'?" spýtala som sa a zasmiala sa sama nad sebou, ale skôr ako stihol niečo povedať sa spoza mňa ozvalo.

,,Tu som láska. Nebodaj ti chýbam?!"