Kalysso II. ✔

⇨ pokoj! ⇦

Vošla som dnu a počula ako niekto kričí. Heh! Asi ma hľadali alebo Brandonovi znovu priniesli zlý sendvič. Hmmm...to druhé je pravdepodobnejšie. Vyzula som si topánky, keď som počula hlasy z obývačky.

,,Myslíš, že som idiot alebo čo?! Jasné, že som hľadal všade. Prešiel som celý les a nikde nič. Skrátka sa vyparila!" jeho hlas znel zúfalo, ale snažil sa to prekriť, takže to skoro vôbec nebolo počuť.

,,Ale no ták, pokoj!" povedal niekto ďaľší.

Hmm ten hlas, kto to môže byť? Nakukla som do obývačky. V strede stál Brandon, vedľa neho stál Leonard. Oproti stál Austin. Dean tu nebol. Tí traja stále sa o niečom rozprávali. Zrazu sa začali hádať medzi sebou všetci traja.

,,Mne je jedno čo si myslíš! Strč sa!" zaziapal Brandon a Austin sa začal brániť.

Hádali sa ako malé deti. Prešla som cez obývačku do kuchyne a zdá sa, že tí traja si to vôbec nevšimli. Do pohára som si naliala džús a posadila sa na kuchynskú linku. Chvíľu som tam sedela a popíjala džús, ale nakoniec som zosadla pohár dala do drezu. Vošla som do obývačky,kde boli tí traja.

,,Kde sakra môže byť?" spýtal sa Brandon, práve keď som vošla.

Nechápem, že si ma ešte nevšimli. Prišla som k nemu zozadu a postavila sa vedľa neho.

,,Myslím, že by si sa mal ísť pozrieť do izby. Určite bude tam." povedala som posmešne a potľapkala ho po rameni.

Na päte som sa zvrtla a odkráčala. Periferne som si všimla, že tí dvaja zadržiavajú smiech a Brandon ma vraždí pohľadom. Vyšla som hore do izby a zdola počula ako sa tam Austin a Leonard rehocú na celý dom. Pokrútila som nad nimi hlavu a dala sa do upratovania. Trvalo mi dosť dlhú chvíľu, kým som rozviazala záclony, obliečky a plachtu. Bolo to náročné, ale podarilo sa mi to. Záclony som zavesila naspäť na okná, ale ešte predtým som ich aspoň trochu vyrovnala. Dala som si na posteľ plachty a vrátila obliečky na perinu a podlavok. Spokojná so svojou prácou som sa vyvalila na posteľ a pustila si pesničky. Po chvíli mi niekto zaklopal na dvere.

,,Áno?" povedala som a nespúšťala zrak zo stropu.

Počula som otvorenie a následne zatvorenie dverí. Potom sa prehla posteľ a ja som sa pozrela na dotyčnú osobu. Sedela tam Bella a na tvári mala láskavý úsmev. Posadila som sa a tiež sa usmiala.

,,Ahoj." usmiala sa.

,,Potrebuješ niečo?" spýtala som sa a ona mi chytila ruku do dlaní.

,,Áno. Chcela som sa opýtať, že..." sklopila zrak.

,, ...bola som u teba a videla som otvorený balkón. Bola som šťastná, že si konečne slobodná, ale keď som videla ako si prišla, tak..." odmlčala sa a opäť sa mi pozrela do očí.

,,Prečo?" šepla a ja som sa na ňu dívala s kamennou tvárou.

Stlačila som jej ruku a povzdychla si. Viem, že je to divné, že som neutiekla, ale počuli ste predsa Brandona. Prebehal celý les. Pozná to omnoho lepšie ako ja. Nemala by som šancu.

,,Už nechcem utekať. Celý život len utekám a skrývam sa. Mám toho dosť. Ak budem utekať pred problémami, nikdy sa nevyriešia." povedalasom a nespúšťala z nej zrak.

Mala na tvári smutný výraz a videla som, že premýšľa nad tým čo som povedala.

,,Síce by som bola radšej, keby si tu nebola, ale ak si sa takto rozhodla, tak ti budem vždy po ruke." usmiala sa, keď vtom niekto rozrazil dvere.

Stál v nich Brandon a z očí mu sršali blesky.

,,Vypadni!" zaziapal na Bellu.

Ona sa postavila a ja s ňou. Šla som za ňou až k dverám, kde ma Brandon chytil za lakeť.

,,Ty nie!" povedal a hodil ma dozadu.

Ja som sa potkla a spadla na posteľ. On tresol dverami.

,,Kde si sakra bola?!" vyštekol a ja som sa posadila.

,,V záhrade." povedala som kľudne a on nadvihol obočie.

,,A čo znamenali tie záclony prevesené cez balkón? My chceš povedať, že si sa nechystala utiecť?!" opäť sa zamračil.

,,Chystala." povedala som a nespúšťala z neho oči.

,,Ale neutiekla. Som tu nevidíš?" dopovedala som.

On sa začal prechádzať po izbe a chytil sa za hlavu.

,,Prepáč." zašepkala som a sama som bola prekvapená, kde sa to vo mne vzalo.

On ihneď zastal a pozrela sa na mňa. Pôsobil tvrdo. Nadvihol obočie a prekrížil si ruky na prsiach. Zdá sa, že to počul.

,,Ty si sa...ospravedlnila?!" povedal posmešne a ja som sa vnútri prefackala.

Našpúlila som pery a dívala sa všade inde, len nie naňho. Keď som si zrazu všimla, že mu lícne kosti poskakujú ako na trampolíne. Stále zatínal sánku a ja som sa len nechápavo pozrela. Pery som stiahla do úzkej linky a on sa mi pozrel do očí. Díval sa na mňa ako na korisť. Musím uznať, desil ma.

,,Zajtra večer ťa čakám pri oltári." povedal chladne a odišiel.

What?! To čo malo znamenať? Mykla som plecami a celý deň zostala v izbe. Večerala som sama. Keď som sa ukladala k spánku, rozmýšľala som o tej svadbe. Uniesol ma. Fajn! To sa mi stáva často. Nadával mi. To už veľa ľudí. Chcel zabiť Louiho. Našťastie som ho ako tak zadržala. Ale to, že sa so mnou chce zosobášiť, tak toto už nie. Veď to nie je ani možné, veď mám len 17. Nemôže mi zobrať slobodu. Nepreháňa to už náhodou? A teraz mi napadlo, akoto, že sa stretáva so svojimi bratmi? Veď, nechce náhodou každý vládu pre seba? Ah! Pri týchto myšlienkách som aj zaspala.

Ráno som sa zobudila s dobrou náladou, ale keď som si spomenula čo ma čaká, tak som sama pre seba zakňučala. Postavila som sa a navliekla na seba tepláky a rozťahané tričko. Rozčesala som si vlasy a dala ich do konského copu. Mali sivú farbu. Vyšla som na chodbu a myslela si, že sa asi povraciam. Rukou som si zakryla ústa.