Kalysso II. ✔

⇨ Toto je môj koniec ⇦

Rýchlo som odstrčila Drewa a skočila za Lukom. Viem, že zomriem a asi si vravíte, že mi totálne preskočilo, ale pochopte, Luk je jediná moja rodina a okrem neho tu už nemám nikoho. Drew sa predsa na mňa nepamätá.

Rútila som sa dole, keď ma začal bolieť chrbát. To vážne?! Teraz?! Trhalo mi kožu, keď vto sa mi na chrbte objavili krídla. Pre boha!!! Bola som už pri Lukovi. Horko-ťažko som okolo nás obmotala krídla. Ja viem čo si hovoríte. Prečo skrátka nevzlietne?! Preboha ľudia, veď mi práve narástli krídla. Myslíte, že ich budem vedieť hneď ovládať?! Veď som ich len tak tak obmotala okolo Luka.

Padali sme rýchlo. Až nás nakoniec pohltila voda. Vyplávala som na hladinu a začala kašľať. Topila som sa. Krídla som mala nasiaknuté vodou a ja som sa ponárala. Je som mnou koniec! Voda nás unášala ďaleko od mostu. Luk sa snažil dostať na breh. Zachytil sa konára. Celý čas ma držal za ruku.

,,Pusti ma! Nemá to význam! Krídla sú príliš ťažké!" povedala som a povolila môj stisk.

,,Nikdy! Nechcem o teba prísť!" silno ma držal za zápästie, ale kvôli vode sa mu šmýkala ruka.

,,Zbohom braček! Ľubim ťa!" povedala som a vtedy do mňa narazil prúd vody a stiahol pod hladinu.

Dúfam, že sa Luk dostane na hladinu. Nechcem aby Bel o neho prišla.

Voda ma ponorila a ja som klesala na dno. Viečka sa mi zatvárali a ja som vedela, že toto je môj koniec. Skôr ako som sa ponorila do tmy, cítila som niečie ruky. A potom si už nič nepamätám.

Som na dne. Na dne všetkého. Všetko sa na mňa rúti. Vidím svetlo, ktoré ma páli v očiach. Chvíľu mi trvalo kým som si naň navykla. Šla som bližšie k svetlu. Už som bola skoro na konci, keď sa predo mnou zjavili dve osoby. Ani chvíľu som neváhala a rozbehla sa k nim. ,,Mami! Oci! Ani neviete ako mi chýbate. Všetko som zničila. Chcem byť s vami, a už vás nikdy nestratiť. Nechcem byť tam! Ten svet je zvrátený a každý ma chce zabiť. Nečudujem sa im. Som len rozmar prírody. Všetko sa na mňa valí. Stratila som vás, Drewa, a skoro aj Luka. Už nevládzem. Chcem ísť sem za vami..." rozplakala som sa a pritisla sa k nim ešte bližšie. ,,Lucy!" prihovorila sa mi mama a mňa zahrialo pri srdci. ,,Viem, že to máš teraz ťažké. Ale mi sme vždy s tebou. Sme v tvojom srdci. Dodávame ti odvahu, silu a vytrvalosť. Nemôžeš to teraz vzdať. Urob to pre nás. Vieme, že to zvládneš. Si silná, silnejšia ako ostatný." usmiala sa na mňa a pohladila ma po líci. ,,Ľubime vás. Aj teba aj Luka." ozval sa tentoraz otec a strácali sa mi pred očami.

Zrazu som ucítila niečo mokré a studené. Prudko som sa postavila, ale zatočila sa mi hlava, a tak si musela rýchla sadnúť. Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v tmavej miestnosti, v ktorej nebolo nič. A keď hovorím nič, myslím tým totálne nič. Akurát štyri steny a okno veľkosti 20×20cm. Nadomnou sa vyškieral nijaký chlap s kýbľom v ruke. Ah! Zase mám mokré krídla. Síce nie tak moc, ale stále so slabá, takže ma to ťaží viac ako by som bola v rieke. Pozrem sa na toho chlapa. Hmmm vysoký asi ako ja, modré oči, hnedé vlasy vyčesané dohora a na chrbte veľké čierne krídla.

Predtým ako zdrhol preč ma stihol zamknúť. Sedím tu už nekonečne dlho. Slnko už začína zapadať. Jediná moja zábavka je vyrývanie obrazcov do steny s mojim kapesným nožíkom. Viem, že keby som ho použila na toho anjela by mi to nepomohlo, pretože som v sídle anjelov. Jedného bu som zabila a ďalší dvadsiati by sa vrhli na mňa. Som zmierená s tým, že sa odtiaľto nedostanem.

Slnko zapadlo už úplne a ja tu sedím v tme. Ten nožík sa mi páči čím ďalej tým viac. Nie Lucy! Nech ťa to ani nenapadne! I keď...keby som sa zabila teraz, mohla by som sa vyhnúť mučeniu. Nie Lucy! Sľúbila si mame, že sa nevzdáš. Radšej zomriem hrdo akoby som mala žiť ako zbabelec.

Snažila som sa zaspať,ale nešlo to. Neviem čím to bolo. Strach? Očakávanie? Hnev? Sklamanie? Ah! Moje vlasy boli síce farebné, ale nie dúhové. Väčšinou to boli tmavé farby. Čierna, hnedá, sivá, tmavomodrá, červená, ale našla sa tam aj biela. Prehadzovala som sa na tvrdej podlahe, ale nič nepomáhalo. Tak som to vzdala. Sadla som si a poklepkávala nohou. Chvíľu som sa len tak lrechádzala po izbe, samozrejme bola tma a pri mojej šikovnosti som to napálila s čelom rovno do steny. Myslím, že tam budem mať hrču. A tak som si radšej sadla a čakala do rána.

Slnko začalo pomaly vychádzať. Stavím sa, že mám kruhy pod očami až kdesi pri brade. Pretrela som si oči a nakukla von okienkom. Pred oknom preletel vták. Pousmiala som sa. Aj ja by som raz chcela vzlietnuť. Zrazu počujem ako v zámke štrngocú kľúče. Dvere sa následne otvoria a v noch stojí ten anjel zo včera.

,,Dúfam, že si sa dobre vyspala." uškrnul sa a ja som myslela, že ho zabijem pohľadom.

Chytil ma za rameno a viedol preč. Nadýchla som sa a snažila sa zablokovať si myseľ. Nechcem aby sa mi vŕtali v hlave. Teraz by som mala mať svoju myseľ pod kontrolou. Toto ma naučil ocino.

Snažila som sa zapamätať si kadiaľ ideme, ale stratila som sa už na druhej chodbe. Otvoril železné dvere a vošli sme do miestnosti, ktorá páchla ako pleseň. Bolo to tu ako v nijakej kriminálke. Jeden stôl v strede miestnosti, malá nočná lampička, a pri stole dve stoličku oproti sebe.

Hodil ma na jednu z nich a priviazal mi ruky za chrbát. Postavil sa za mňa a ruky si spojil za chrbtom. Čakali sme asi päť minút kým sa dvere znova otvorili. Dnu vošiel Drew a tiež sa postavil za mňa. Nebola som naňho nahnevaná. Venovala som mu pohľad plný lásky. Chcem aby si ma zapamätal ako niekoho kto ho miloval. Keď sa naše pohľady stretli, chvíľu sa na mňa díval, ale rýchlo odo mňa odvrátil pohľad. Zachvíľu sa objavil vo dverách ďalší chlap. Všetci stáli vpozore, takže tipujem, že je to ich vodca, či ako to mám nazvať. Nebolo skoro nič vidieť, keďže miestnosť osvetľovala len tá malá lampička. Všimla som si jeho tetovanie na ruke.

Hmmm! Sú tu potetovaní všetci?! Aj tak to je jedno. Teraz je to tá najnepodstatnejšia vec. Konečne si sadol, ale stále mu nebolo vidieť do tváre. Dívala som sa do blba a snažila si nechať kamennú tvár. Cítila som ako na mňa zazerá. Bála som sa?! Nie! Bolo mi to srdečne jedno. Bola som úplne pokojná. Asi po desiatich minútach ticha sa konečne ozval.

,,Nepovedal by som, že práve ty budeš mať takú moc!" mal hlboký chrapľavý hlas.

Jeho hlas bol vážne príťažlivý, ale to ma asi každý anjel. Nechápem ako môžu také temné a chladné bytosti dostať dar dokonalosti.

Stále som sa dívala do zeme, ale cítila som jeho pohľad. Vysával mi energiu. Som zmierená s tým, že toto je môj koniec.